Když už jsme se dostatečně nasytili jižního tepla, rozhodli jsme se utéct alespoň na chvíli do hor. A k druhému místu, které jsem si tolik přála vidět - Munnar. Je stejně pohádkově krásný, jaký si ho pamatuji, jen teda aut tu značně přibylo. A zápis si tentokrát vzal na starost opět Mrož :)
Odvoz z Kochi do Munnaru sme mali objednaný na 8:00 čo znamenalo, zase, hodne skoré vstávanie a hodne úmornú cestu. Auto však bolo našťastie pomerne pohodlné a šoférova angličtina bola hodne zlá, takže sa ani nesnažil komunikovať a ja mohol veľkú časť prespať. Hlavne spočiatku to totiž nebolo ani moc záživné - zástavba je tu naprosto gigantická, jedno mesto končí tam kde začína druhé a medzi nimi niet ani pár metrov voľnej prírody, len nekonečné domy jeden za druhým. Až tak v polovici cesty sa to konečne začalo trošku prerieďovať a ošklivé baráčky vystriedali i nejaké tie kopce a príroda. Tu nám dokonca šofér sem tam i zastavil aby sme si mohli niečo vyfotiť (a trošku pretiahnuť nohy).
A že i bolo čo fotiť - Munnar a jeho okolie sú pre zmenu praktickým opakom, nádherné kopce pokryté čajovými planážmi, časté sú vodopády či aspoň divoké rieky, fakt idylka jak z plagátu. I tak sme však boli hodne radi keď sme nakoniec dorazili na hotel - možnosť vydýchnuť a odpočinúť prišla fakt vhod, takže po obligátnom check-in sme na dobrú hodinu či dve úplne vytuhli.
Keďže sme ale nechceli deň zabiť úplne, predsa len sme sa okolo pol štvrtej vydali von - s cieľom navštíviť aspoň veľmi blízke čajové múzeum a možno nejaké trhy. Kúsok pred hotelom si nás odchytil rikšák a nasledovala klasická indická pohostinnosť - či nechceme túru po X lokalitách. Odmietli sme, že sme moc unavený a niečo také možno tak zajtra a že chceme len to múzeum. Odpoveďov bolo už veľmi klasické nie, nie, muzeum je zavreté, je tam mejtenence, vyplavila to voda, vypálili to opice, nedá sa, nedá (tzn s nimi nemaj kontrakt); ale 10 km odtiaľto je úplne stejná tea factory a tá je otvorená (tj s nimi maj kontrakt), tak tam nás vezmú. Odmietli sme s tým že teda nič a dali sa na odchod, len preto aby rikšák zázrakom zmenil názor a že teda nás do Tea Muzeum vezme. Za asi 3 násobnú cenu, samozrejme.
To už sme sa smiali a poslali ho niekam a doslova 10 krokov ďalej odchytili iného rikšáka ktorý okamžite kývol že Tea Muzeum pozná a vezme nás tam za asi 15 kč.
Tohle je obecne jedna z vecí ktoré mi na Indii vadia v snáď top 3 - tá hrozná snaha odrbať, oklamať, vymýšľať si úplné kraviny v snahe vytrieskať z nás maximum. Ak mi tu niekto povie, že X je zavreté, nefunkčné či je tam akýkoľvek problém, okamžite predpokladám že proste lže. Obecne veriť miestnym je hodne náročné, čo mi často príde ako škoda, pretože z minulých ciest bolo hrozne fajn sem tam si s niekým dobre pokecať.
Ale k múzeu - bolo to maličké, viac obchod-továrna než múzeum, no premietali tam film o tom ako im tam ten čaj vysadili Briti a mali tam vystavených i páru podľa mňa trochu náhodných vecí. Zbytok priestoru bola továrna na spracovanie čaju kde nám hodnej pán ukázal ako to prebieha a na konci klasika obchod s kopou variácií čajov i čajovňa kde sa dali vyskúšať. Cestou na hotel sme navyše stretli toho istého rikšáka a vymenili si s ním čísla rozhodnutý ak už niekomu tak práve jemu dať kšeft v podobe celodennej tour na druhý deň.
A to sme i učinili - deň teda začal, už taktiež obligátnou, návštevou nemocnice pre ďalšiu anti-opičí vakcínu, s veľmi podobným priebehom a byrokratickým kolečkom ako naposledy. Jediná výrazná zmena bola, že tentokrát nám na pharmacy vakcínu nedali v klasickej krabičke ale vyfasoval som k nej celý ten drsný medicínsky kufrík. Pretože tých 20 krokov bez neho by hodne zmenilo situáciu, samozrejme.
Zbytok dňa sa dá zhrnúť pomerne rýchlo - s naším overeným šoférom sme jazdili z jedného bodu na druhý, robili fotečky, sem tam trošku pochodili. Prvá zastávka bola pomerne epická záhrada plná kvetín, kaktusov a tak podobne. nasledoval sloní park kde sme však nechceli jazdiť, obrovská priehrada s jazerom a nakoniec tzv. Top Station, vyhliadka na hranice s Tamil Nadu kde sme boli svedkom zápasu skupiny opíc proti dvom naštvaným indkám, ktorý samozrejme vyhrali opice a odniesli si korisť v podobe dvoch kukuríc.
Počasie tentokrát už trochu neprialo a v jeden moment sme museli vytiahnuť i pláštenky, Munnar je obecne studený a som rád že som si do horúcej Indie pribalil sveter.
Výlet to bol celodenný takže po návrate sme akurát pochodili miestne trhy a šli na pokoj - kde mi postupne začala naskakovať horečka až na tohtoročný rekord 39.8 C. To mi aspoň vyriešilo dilemu či riskovať MHDčku do ďalšieho mesta alebo si priplatiť a ísť radšej autom - hovorím si, že ak budem chcípať tak radšej v klimatizovanom aute než buse plnom ľudí.
Lieky našťastie pomohli a ďalší deň som sa zobudil síce prepotený na kosť ale s teplotou pod 37 takže sme kontaktovali šoféra a po krátkych raňajkách vyrazili na ďalšiu celodennú túru - a znovu spíše zameranú na prírodu a parky. V ponuke tu totiž inak sú i veci ako zipliny, hot baloon, jeep safari alebo prehliadka miestnych vesničiek.
Úvod bol pravdepodobne highlight - šofér nás vzal do miestneho národného parku (teda, do časti prístupnej verejnosti, skutočný park začína až po tom) čo bola asi 2km prechádzka absolútne úžasnou scenériou. Neviem ako to popísať, tak dúfam že niekto tu nahraje nejaké kvalitné fotky, ale fakt to stojí za to - každých pár metrov iná úžasná podívaná, dokonalosť sama. A dokonca tu nie sú ani odpadky!
I zbytok výletu bol fajn - všemožné ďalšie zastávky s výhľadom alebo malou prechádzkou krásnou prírodou a jedna zastávka v maličkej rodinnej farme kde vyrábajú jaggery, teda indickej cukr - ochutnali sme štavu z cukrovej trstiny, pozdravili rodinku čo to tam vyrábala a šli preč, takže mi to ani neprišlo ako takové to ľudské safari čo nemám rád.
S troškou smoly sme zistili že jedna plánovaná zastávka je zavretá (a overil som to, i keď zrovna tomuto šoférovi som už bol ochotný veriť), bol však tak hodnej že nás miesto toho vzal do iného parku - hodne maličkého, kde nám sprievodca ukázal sandalové stromy a prastaré mohyly. Za 10 kč vstupného cajk.
Návrat na hotel bol asi najhoršia časť - tuktuk nie je zrovna najpríjemnejšie vozidlo a mne sa začala vracať teplota, takže to bolo docela únavné. Prežili sme však, vyriešili na hotelu rezerváciu do ďalšieho mesta, objednali superpredražený transport a začali baliť.
Zápis samozrejme píšem ja, napriek tomu že mám horečky a mal by som odpočívať, ale niekto iný radšej čumí na indickú TV.
Žádné komentáře:
Okomentovat