Na naši první zastávku v Tamilnádu jsem se docela těšila, navštívit nejjižnější bod Indie se člověku taky nepoštěstí jen tak, i podle fotek a průvodců vše vypadalo přímo pohádkově. No, Mrož sepsal, jaká je ve skutečnosti realita Kanyakumari :D
Že sa blížime úplnému peaku našich ciest bolo jasné už pri snahe sa tam dostať - hotel si klasicky popýtal hrozne moc peňazí a my mali zrovna lakomú náladu, takže sme sa rozhodli riešiť to cez uber. Hneď prvý šofér z fleku zavolal a že cena ktorú ukazuje uber je málo, že chce dvojnásobok, čo som slušne odmietol. Až druhý šofér poprosil len o tisícovku rupiek naviac, tvrdil však že potrvá tak hodinu než vybaví všetky povolenky - a že sa i musí prezliecť do uniformy, pretože zákony v Tamil Nadu sú pre vodičov iné ako v Kerala. Kývli sme mu na to a vyrazili - žiadne hodinové čakanie, buď to zvládol vybaviť všetko cez telefón cestou alebo proste lhal aby nám skúsil predať hodinovú plavbu na loďkách, čo sme ofc odmietli. Ona i tá uniforma bola proste len nová košeľa, stavím sa že kecal a len využil šancu dať s v Tamil nejakú párty a swajpnúť tindre.
Po pomerne krátkej no predsa únavnej jazde sme tak dorazili do Kanyakumari. Čo je dosť dobrá ukážka kvalitného marketingu zakrývajúceho...inu, sám neviem ako to pomenovať. Najjužnejší bod indie, miesto kde sa stretávajú oceány, miesto kde stojí Gándiho mauzoleum v ktorom bol uložený i jeho popol, miesto kde sú vlastne hodne pekné pláže...je totiž hroznej shithole.
Prakticky všetko čo stálo za to sme videli už prvý deň po príchode - nejaký ten kostol, nejaký ten chrám, onen slávny najjužnejší bod indie (kus skaly vo vode) a zbytok...
Ulice sú prázdne, stánky zejú prázdnotou. Je to tu skoro akoby niekto začal stavať a budovať cestovný ruch a v polovine sa na to vysral (alebo prišla korona lol). Kopa reštaurácií s dobrými reviews na google už neexistujú, čo sa človek dozvie ak si zoradí komentáre podľa najnovšieho, alebo na to zabudne a tupo hľadá než mu dopne čo sa deje. V meste je navyše pomerne slušné množstvo žobrákov a deciek čo pri pohľade na bieleho turistu okamžite nastavujú ruku a sú docela neodbytné.
Highlight dňa sa tak nakoniec stala restaurace kde mali humry v dobrej cene - restaurace, kde okrem nás hodovala len dvojica vrán. Mesto duchov a ničoho, Kanyakumari. Aspoň sme tak konečne na izbe nahodili netflix a skoukli kvalitnú miestnu kinematografiu - Indian 2, film ktorý neviem či popísať ako epický alebo hrozne debilný. Asi niečo medzi.
Aj druhý deň bol spíše zmar. Ráno sme mali dohodnutého taxikára, už odpohľadu trošku šmelinára, aby nás v 9:30 vzal na poldenný výlet po okolí. Že Indovia vnímajú čas trošku inak bolo jasné keď dorazil v 10, že však poldenný výlet nakoniec bude znamenať dvojhodinová je už trošku šok i pre mňa a to som s časovými hodnotami taky pomerne kamarát. A ešte bol nakoniec v šoku prečo nechceme zajtra znovu niekam s ním, týpek fakt jede inú ligu.
Vzal nás ale do neďalekého hindu templu ktorý bol skutočne epický - teda, musel som si pred vstupom zobliecť košeľu a oslňovať miestnych snehobielym pupkom, našťastie v tomto templu ale nevyžadovali tradičnú kéralskú mužskú sukňu a pre zmenu ženy tam mohli prakticky bez obmedzení. Chytil sa nás tam nejaký guide a povodil nás po celom chráme, čo sa ukázalo ako hrozne fajn pretože samého by ma asi ani nenapadlo na niektoré miesta ísť. Opičímu bohu sme obetovali nejaký ten banán a kus kokosu, snáď to odradí ďalšie vzteklé útoky týchto odporných tvorov.
Záver epického výletu končil v meste a bolo to "prvé voskové múzeum v Indii." Že je prvé bolo jasné - videl som voskových múzeí pomerne málo, ale toto bolo tak zlé až to bolo dobré. Neviem či im nikto nevysvetlil že čas od času je potreba spraviť úpravy, alebo na to proste serú, ale chudák Barrack Obama, Batman alebo Chaplin si takto odporné vyobrazenie snáď nezaslúžia.
Inak nemám čo dodať - Kanyakumari je proste malé, škaredé a nič moc tu nejde robiť a vlastne sa prvý krát hodne teším že odniekadiaľ odídeme. Ešte aj Rupnagar z minulých rokov je turistický ráj v porovnaní s týmto tu.
Žádné komentáře:
Okomentovat