A konečně post o jedné z největších atrakcí po naší cestě Indií - opravdické camel safari. Opět v podání Mrože s kratičkou úvahou na téma Indie a zvířata. Příjemné čtení ;)
Noci v púšti sú prej chladné až mrazivé. Možno preto som sa asi 6x zobudil na to, že som spotený ako príslušník Afrikakorpsu počas ofenzívy a musel si prevracať perinu i vankuš pretože tam bolo viac tekutín než vo zbytku púšte. Ale dosť o tom.
Pomerne nevyspalý som nechcel vyliezť kým nezazvoní budík - teda v 9. Zlotuleň ale stále otravoval, šťuchal a bol celkovo protivný, takže sme museli na jedlo. Opäť, raňajky vskutku kráľovské, s kašou, ovocím, vajíčkami i toustami - papája je niečo, čo mi asi bude chýbať už veľmi skoro po návrate.
Keďže safari začínalo až o pol druhej mali sme kopu času na nejaký program - vzhľadom na blbý spánok a nedostatok energie však vyhral plán leňošenie, k čomu nanajvýš pomohol hamak vonku - vyvaľovať sa a nič nerobiť, to je niečo čo mám rád a v čom som i docela dobrý. V naprostom kľude púšte, s minimom zvukov a naprostou pohodou sme tak strávili pár hodín, až napokon prišla návšteva.
Sumar, miestny kuchár/upratovač/bratranec si prišiel pokecať. Dozvedeli sme sa, že nevie čítať, rád tu pracuje a ešte radšej má nejaké tie veselé bylinky, po ktorých mu je hrozne fajn a ktoré berie vždy v meste - škoda len, že sú tak drahé.
V dohodnutý termín sme sa nalodili na džíp a vyrazili s majiteľom Miru smer safari - či teda, aspoň sme tak predpokladali. Majiteľ je totiž trošku zvláštny chlapík a zjavne myslel, že nás bude docela zaujímať "local life" obyvateľstva. Prvá zastávka tak bola asi 5 kilákov od jeho hotelu, v maličkej...vesnici? či ako vôbec nazvať zhluk asi 3 domov a páru kráv.
Rodinka ktorá tu býva je moslimská, ako nás Miru upozornil, a môžme sa poprechádzať, porobiť fotky ak dovolia a proste poprezerať si ako sa tu žije. Neviem ako iní turisti, ale mne princíp vysadnúť z auťáku, nafotiť miestnych, pádliť preč proste príde divný a nejak cool mi to neprišlo - nemyslím, že na ľudí by sa malo chodiť pozerať ako na opice do zoo.
S vďakou sme ale prijali čaj, posedeli zatiaľ čo Miru ovládol diskusiu a niečo do prítomných - starej ženy, mladej ženy a dvoch chlapcov hustil. Ako zcestovalý, vzdelaný a i patrične chytrý a bohatý je pre miestnych ľudí skutočne čávo a zjavne nemá problém úplne ich očariť, ako sme sa dozvedeli hneď po odchode z miesta. Mladá žena je totiž prej jeho girlfriend, zatím čo jeden z mlaďochov vedľa ktorích sedel je jej 15 ročný manžel. Neviem či sa chválil alebo kieho, keďže od jeho bratránka sme vedeli, že je ženatý a má dve deti. Holt india, kasty a vzťahy.
Druhá zastávka mala byť vesnička hindu veriacich - žena tu skutočne nemala prikrytú hlavu, deti vedeli trošku anglicky a...všetci od nás niečo chceli. Sušenku, čokoládu, či len tie rupee? rupee? For girl! Ani sme nešli ďalej - už predtým trošku rozčarovaný návštevou local life sme chceli preč, dali to najavo a tudíž frčali po ceste do púšte.
Keďže sme však nevyužili pridelený čas a safari malo začať až v 4, zastavili sme sa u cesty kde bol rozostavaný budúcihotel s majiteľom ktorý bol v USA a rozhodol sa otvoriť ubytovanie podobného štýlu ako Miru - teda oddelené chatrče v obohnanom priestore. Samozrejme im to náš guide poriadne skritizoval a netváril sa vôbec nadšene, holt konkurence.
Konečne, pred štvrtou sme došli na miesto kde mala začať jazda na ťavách, či velbloudoch či kieho ďiabla sa tie hnusy volajú. Samozrejme však indická dochvíľnosť zaúradovala v plnej sile a ťavy nikde - tak sa čakalo. Prešli sme sa okolo, pofotili jazierko i zvieratá ktoré mali brať niekoho iného a proste čakali v tom spaľujúcom púštnom slnku než dorazí naša eskadra - čo sa nakoniec i stalo a my mohli nasadnúť a vyraziť.
Ťava je hrozne hnusné zviera. Je to veľké, vypadá to hnusneš, fluše, prdí, serie a chčije či stojí či sedí a tudíť má vždy posrané nohy a prdel. Okrem toho je veľká. Ne, fakt je to veľké, jaksi som si vždy myslel, že od koňa je to len malý rozdiel ale ba hovno, hneď jak sa postavila ocitol som sa vo výške ktorá by v prípade pádu rozhodne nebola príjemná.
Ostatne, Indické zvieratá a krátka odbočka:
Hejt II. - Zvieratá
V Indii sú zvieratá všade - na uliciach, na zastávkach, na cestách, na poliach, všade. Najčastejšie sú samozrejme kravy, pak oslíci a psiská. Exotiku pak ony ťavy a sem tam slon, opica či výnimočne kočička. Ak pominieme hmyz, keďže ten je otravný všade, najhoršie sú kravy.
Holy fucken cow. Or fuck the holy cows. Prečo si doprdele zo všetkých zvierat Indie, čo zahrňuje obrovské majestátne slony či divoké a silné tigre vyberú práve kravu ako posvätné zviera?! Blblú kravu! Doprdele, kravu, zviera ktoré u nás pcháme do maštalí alebo na pole, aby si žrali svoju trávu a dávali mlieko či burger?!
Kravy sú tu na sever premnožené jak predsudky u bojovníka proti imigrantom. Na každej ulici si sedí krava, každú cestu blokujú dve. Krava kam sa človek pozrie. Sedíme na terase v hoteli - príde krava, aby si poprezerala ubytovňu. Užívame si obed v reštaurácii - vonku leží krava a chčije na zem.
Kravy v Indii to sú dve skupiny - tie čo niekomu patria a tudíž ich trošku kočíruje a smeruje a tzv. random kravy ktoré si proste chodia kam chcú, robia čo chcú a každému to je jedno, šak to je krava, to je sväté. Takže proste hlavný ťah z Udaipuru na Chittor a cestu proste blokuje skupina teľat, Indi trúbia ale na rozdiel od Indov je krave jedno že niekto trúbi, ona sa proste rozhodla ľahnúť si doprostred aby náhodou neblokovala len jeden ale hneď dva pruhy - ač niežeby na cestné pruhy Indi nejak extra dbali.
Kravy smrdia, sú hlučné, blokujú už i tak preplnené a zapáchajúce uličky a keď sa rozhodnú presunúť, nedbajú prekážok a v pohode napríklad pošľapú Indovi jeho rozložený stánok s pičičárnami. Nieže by to bola škoda...
Druhou kapitolou, smutnejšou, sú hafani. Tí na rozdiel od kráv vôbec nevadia - len všade sú, ako taká smutná pripomienka, že nie všade si nafifľaná čivava žije lepšie než stredná trieda v centrálnej európe. Psiská sú tu vychtrlé jak modelka na kastingu, majú smutné oči a hrozne sa boja ľudí - nik sa o ne nestará, nikoho nezaujímajú. Stále hladné, s ranami a chorobami si chodia indickými ulicami a hľadajú žrádlo - v odpadkoch či inde.
Späť ale k naším zverom, ťavám. Tie nás, za doprovodu indického kočíra a jeho malého syna, viedli do púšte. Skutočnej púšte! S pieskom, dunami a tak! Jazda to je nepríliš pohodlná, človek musí byť rozkročený jak modelka na takom tom inom kastingu či keď chce postúpiť a viac zarábať, a viac to i nadhadzuje než napríklad u koňa. Celkovo ale veľmi zaujímavé - a vďaka výške je i skvelý pohľad na okolie, takže vskutku doporučená aktivita ak zavítate do takejto oblasti.
Vysadili nás na začiatku oblasti kde boli duny a krásny, horúci a jemný piesok. Mali sme asi dve hodinky do západu slnka, čo bola hlavná atrakcia, takže sme si robili fotky na ezopíču a behali, skákali a váľali sa v piesku, pretože tu na rozdiel od piesku na sídlisku neboli mačacie hovná.
Naprosto unesený atmosférou miesta sme uvítali cestujúceho -správne zahaleného beduína čo nás pozdravil a hovoril ako krásny je tu vždy západ slnka. A ako skvelo si ho vychutnáme...s fľaškou dobre vychladenej pepsi coly alebo piva. Bez prdele, hneď ako dohovoril vytiahol z brašny vychladeného kingfishra, čo je indické pivčo, a začal biznys. Keďže sme odmietli pivo vnucoval aspoň pepsi - čo sme nakoniec kývli, páč proste studené pepsi v púšti si človek nedá každí deň a atmosféru sem tam sere pes - púšť je klasicky špinavá, pretože Indi hádžu odpadky kde sa len dá, takže v krásnej dune sa váľajú fľašky a plasty. A neďaleko sa preháňali na džípoch a vrieskali. A naši sprievodcovia, vzdialený asi 50 metrov mali zapnuté rádio.
Ale ovšem, slnko zapadajúce na horizonte piesku bol pohľad ktorý za tie prachy fakt i stál a my sa mohli vrátiť - tentokrát ťavátory nasadili svižné tempo a my si tak užili i beh, čo bolo strašne super a bral bych to i na dlhšie trate. Následne čakal už len cesta džípom naspäť, bez zastávok a večera, na ktorú sme si počkali asi hodinku. Deň ale vydarený a ľutujem, že už zajtra ideme z tejto oázy pokoja v Indii späť do ruchu mesta.
Žádné komentáře:
Okomentovat