Sice jsme všem oznámili, že vyrážíme do Udaipuru, ale během cesty jsme zjistili, že vlak jede přes Chittor, kam jsme měli posléze taky namířeno. Tak se přeci nebudeme vracet! O lehce punk hledání hotelu a popisu cesty vlakem povypráví opět Mrož ;)
Indian Railways
Dnešok sme prakticky strávili cestovaním Indickým vlakom, takže nemám nachodených x kilometrov a nie som ani príliš unavený - prvý krát odkedy sme v Indii. Prospieva tomu i prostredie, ležíme totiž v Indickom "hoteli" takže tu má každá izba vlastý EWC (tzn normálne WC na ktorom sa sedí, nie to kde človek serie do diery v zeme a nazýva to záchod), vlastnú funkšnú sprchu so studenou, no prijateľnou vodou, je tu relativne čisto a vlastne je to fajn. Jo a v televízii ktorú tu máme ide Indický superstar junior, takže mi pri písaní spievajú malé Indické deti so svojou ingriš.
Ráno sme ale odchádzali od Tonyho, čo bolo ďaleko viac punk ubytovanie. Tony vypadá trošku ako pražský bezďák, je to ale inak hrozne super chlapík a jeho guest house má wifi, čo ani tento luxus hotel nemá. Vyrazili sme radšej skôr, pretože sme sa báli byrokracie a chaosu Indických železníc, takže sme mali dostatok času kúpiť cestou banány, zožrať ich a ešte poklábosiť s chlapík čo sa nás snažil nakecať na kúpu jewelry ktoré vyrába jeho ujo či ký ďábel. Niežeby v lonely planet nebol celý odstavec o tom nekupovať jewelry a gems od šmelinárov v Jaipure.
Jedlo ktoré sme dostali bolo skvelé - a i cena prijateľná. Chlapík nám ešte pri odchode dal leták a poprosil nás o recenziu na facebooku, tak si aj zapamätáme kde sme to hamali. Hneď na to...cesta na železničnú stanicu.
Tá sa ukázala...prijateľná, prinajhoršom. Ovšemže bol záchod zaprasený a nechutný, všade bola kopa ľudí a tak, ale nebolo to príliš zlé. Alebo si už na Indiu zvykám? Vlastne najhoršie bolo kafe ktoré sme mali na stanici pri čakaní na vlak, tam niet žiadnej výhovorky.
Vo vlaku to pri nástupe bolo správne psycho, všetci sa pchali a strkali, no na vagóne sme mali krásne vycapené naše mená s číslami miesteniek a dokonca som už na našich miestach nenašiel vycapeného žiadneho knírkatého inda či batmaní ženskú, takže sme zasadli a tešili sa na cestu. Prisadol si postarší chlapík s asi dcérou a s dvadstaťminútovým (v Indii pohoda, v Japonsku seppuku) zdržaním sa vlak pohol vpred. Sedem hodinová cesta do Udaipuru...teda moment.
Už vo vlaku sme si pri čítaní lonely planet rozmysleli, že sa cestou zastavíme v Chittarghare, ktorý je cestou a plánovali sme ho pôvodne navštíviť až po ubytovaní v Udaipur. Prispel k tomu i onen postarší pán ktorý nám to doporučil a i trošku povyprával o pevnosti a povypytoval sa na nás, na českých tenistov a hokejistov, atď. Cesta sa tak skrátila na cirka 5 hodín, čo je ale stále dosť. Ďalším spolusediacim sa stal mladší Ind ktorý s nami nekomunikoval, miesto toho si vybral učebnicu programovania v C, štvrté vydanie, a učil sa o for cykloch. Snáď to dotiahne ďalej než na IT support, pôsobil zapálene a vypadal, že sa to všetko učí naspamäť.
Samotný vlak bol prekvapivo v pohode. Ovšem, triaslo to ním a hádzalo, ale dokonca bych povedal, že menej než autobus od Klimčíka ktorým chodievam Praha-Orava keď prechádza D1. Že je teda Indická železnica aspoň na úrovni hlavnej českej dialnice, čo do pohodlia, je fajn. Aj oných cirka 60 km/h ktorým si to vláčik šinul pôsobilo ako dostatočná rýchlosť a mali sme aspoň možnosť obdivovať okolitú krajinu, ktorá bola vskutku zaujímavá. Najskôr kopce a príroda, miestami potom indické zástavby, kravy, Indi, kravy. Nevideli sme nikoho močiť ani srať a vlak vôbec nesmrdel, ani keď prechádzal cez mestá. Možno len sem tam toho prachu bolo viac než som zvyknutý.
O program vo vlaku sa starali predavači, zjavne od samotných Indian railways. Voda, čaj, oriešky a nejaké divné pokrm čo sme neskúsili, brúdzali vlakom sem a tam v prijateľných intervaloch a prakticky vôbec sa nevnucovali - vlastne som snáď dva krát váhal či si niečo dám a Ind s kýbľom chladených vôd bol už na druhej strane vagóna. V meste človek chvíľku váha a už sa mu snažia predať odvoz, látky, šperky a dieťa. Druhá skupinka pohyblyvých indov boli žobráci - či už mrzák zametajúci vagóny, ktorého človek i skutočne poľutoval, alebo Ind prezlečený za ženskú, ktorý si agresívne pýtal peniaze a dokonca do ľudí šťuchal. Inak...nič. Asi som čakal nejaké mega vzrúšo, cesta bola inak proste pohodová a okolo pol ôsmej sme vyskočili v Chittargarh a vydali sa hľadať ubytovanie.
Hneď po vystúpení si nás odchytili rikšáci a keď sa dozvedeli že chceme ubytovanie do 4 stovák hneď sa ponúkli, že nám pomôžu. Vybrali sme sa s jedným, páč požadoval len 10 rupií, čo je málo i na Indické pomery. Ten s nami, už patrične zúfalý, obišiel 4 guesthousy - v jednom nik nebol na recepcii, tri boli plne obsadené. Nakoniec sme teda súhlasili, že riešením bude hotel a tak nás do jedného zaviezol. Osem stovák sme zjednali na 6, stále je to ale hodne vysoká cifra. Patrične hladný sme tiež zavítali do blízkeho podniku a...wow, to bolo mrte dobré. Zatiaľ asi top žrádlo čo sme tu mali (nieže by ich bolo hodne) a hrozne milá obsluha (možno trošku moc ochotná) takže sme nanajvýš spokojný. Reštaurácia navyše pôsobila hrozne buržó a extrémne (na indické pomery) čisto a lukratívne (ač pobavili krásne obrusy schované pod plastovou lagírkou).
Trošku drahší obed, trošku drahší hotel, na druhej strane...Indické reklamy sú skutočne bomba, nezmyselné a proste...divné a malé, bohaté a prekŕmené indické deti spievajú zatiaľ čo sa vykúpaný a dobre nahamaný váľam v pohodlnej posteli. Dnešok teda fajn a zajtra nás čaká pevnosť.
Džúniorz its ryzált tájm!
A vypadá to, že po Juniorovi začína Indická kriminálka s vraždami. Vražda!
Indian Railways
Dnešok sme prakticky strávili cestovaním Indickým vlakom, takže nemám nachodených x kilometrov a nie som ani príliš unavený - prvý krát odkedy sme v Indii. Prospieva tomu i prostredie, ležíme totiž v Indickom "hoteli" takže tu má každá izba vlastý EWC (tzn normálne WC na ktorom sa sedí, nie to kde človek serie do diery v zeme a nazýva to záchod), vlastnú funkšnú sprchu so studenou, no prijateľnou vodou, je tu relativne čisto a vlastne je to fajn. Jo a v televízii ktorú tu máme ide Indický superstar junior, takže mi pri písaní spievajú malé Indické deti so svojou ingriš.
Ráno sme ale odchádzali od Tonyho, čo bolo ďaleko viac punk ubytovanie. Tony vypadá trošku ako pražský bezďák, je to ale inak hrozne super chlapík a jeho guest house má wifi, čo ani tento luxus hotel nemá. Vyrazili sme radšej skôr, pretože sme sa báli byrokracie a chaosu Indických železníc, takže sme mali dostatok času kúpiť cestou banány, zožrať ich a ešte poklábosiť s chlapík čo sa nás snažil nakecať na kúpu jewelry ktoré vyrába jeho ujo či ký ďábel. Niežeby v lonely planet nebol celý odstavec o tom nekupovať jewelry a gems od šmelinárov v Jaipure.
Jedlo ktoré sme dostali bolo skvelé - a i cena prijateľná. Chlapík nám ešte pri odchode dal leták a poprosil nás o recenziu na facebooku, tak si aj zapamätáme kde sme to hamali. Hneď na to...cesta na železničnú stanicu.
Tá sa ukázala...prijateľná, prinajhoršom. Ovšemže bol záchod zaprasený a nechutný, všade bola kopa ľudí a tak, ale nebolo to príliš zlé. Alebo si už na Indiu zvykám? Vlastne najhoršie bolo kafe ktoré sme mali na stanici pri čakaní na vlak, tam niet žiadnej výhovorky.
Vo vlaku to pri nástupe bolo správne psycho, všetci sa pchali a strkali, no na vagóne sme mali krásne vycapené naše mená s číslami miesteniek a dokonca som už na našich miestach nenašiel vycapeného žiadneho knírkatého inda či batmaní ženskú, takže sme zasadli a tešili sa na cestu. Prisadol si postarší chlapík s asi dcérou a s dvadstaťminútovým (v Indii pohoda, v Japonsku seppuku) zdržaním sa vlak pohol vpred. Sedem hodinová cesta do Udaipuru...teda moment.
Už vo vlaku sme si pri čítaní lonely planet rozmysleli, že sa cestou zastavíme v Chittarghare, ktorý je cestou a plánovali sme ho pôvodne navštíviť až po ubytovaní v Udaipur. Prispel k tomu i onen postarší pán ktorý nám to doporučil a i trošku povyprával o pevnosti a povypytoval sa na nás, na českých tenistov a hokejistov, atď. Cesta sa tak skrátila na cirka 5 hodín, čo je ale stále dosť. Ďalším spolusediacim sa stal mladší Ind ktorý s nami nekomunikoval, miesto toho si vybral učebnicu programovania v C, štvrté vydanie, a učil sa o for cykloch. Snáď to dotiahne ďalej než na IT support, pôsobil zapálene a vypadal, že sa to všetko učí naspamäť.
Samotný vlak bol prekvapivo v pohode. Ovšem, triaslo to ním a hádzalo, ale dokonca bych povedal, že menej než autobus od Klimčíka ktorým chodievam Praha-Orava keď prechádza D1. Že je teda Indická železnica aspoň na úrovni hlavnej českej dialnice, čo do pohodlia, je fajn. Aj oných cirka 60 km/h ktorým si to vláčik šinul pôsobilo ako dostatočná rýchlosť a mali sme aspoň možnosť obdivovať okolitú krajinu, ktorá bola vskutku zaujímavá. Najskôr kopce a príroda, miestami potom indické zástavby, kravy, Indi, kravy. Nevideli sme nikoho močiť ani srať a vlak vôbec nesmrdel, ani keď prechádzal cez mestá. Možno len sem tam toho prachu bolo viac než som zvyknutý.
O program vo vlaku sa starali predavači, zjavne od samotných Indian railways. Voda, čaj, oriešky a nejaké divné pokrm čo sme neskúsili, brúdzali vlakom sem a tam v prijateľných intervaloch a prakticky vôbec sa nevnucovali - vlastne som snáď dva krát váhal či si niečo dám a Ind s kýbľom chladených vôd bol už na druhej strane vagóna. V meste človek chvíľku váha a už sa mu snažia predať odvoz, látky, šperky a dieťa. Druhá skupinka pohyblyvých indov boli žobráci - či už mrzák zametajúci vagóny, ktorého človek i skutočne poľutoval, alebo Ind prezlečený za ženskú, ktorý si agresívne pýtal peniaze a dokonca do ľudí šťuchal. Inak...nič. Asi som čakal nejaké mega vzrúšo, cesta bola inak proste pohodová a okolo pol ôsmej sme vyskočili v Chittargarh a vydali sa hľadať ubytovanie.
Hneď po vystúpení si nás odchytili rikšáci a keď sa dozvedeli že chceme ubytovanie do 4 stovák hneď sa ponúkli, že nám pomôžu. Vybrali sme sa s jedným, páč požadoval len 10 rupií, čo je málo i na Indické pomery. Ten s nami, už patrične zúfalý, obišiel 4 guesthousy - v jednom nik nebol na recepcii, tri boli plne obsadené. Nakoniec sme teda súhlasili, že riešením bude hotel a tak nás do jedného zaviezol. Osem stovák sme zjednali na 6, stále je to ale hodne vysoká cifra. Patrične hladný sme tiež zavítali do blízkeho podniku a...wow, to bolo mrte dobré. Zatiaľ asi top žrádlo čo sme tu mali (nieže by ich bolo hodne) a hrozne milá obsluha (možno trošku moc ochotná) takže sme nanajvýš spokojný. Reštaurácia navyše pôsobila hrozne buržó a extrémne (na indické pomery) čisto a lukratívne (ač pobavili krásne obrusy schované pod plastovou lagírkou).
Trošku drahší obed, trošku drahší hotel, na druhej strane...Indické reklamy sú skutočne bomba, nezmyselné a proste...divné a malé, bohaté a prekŕmené indické deti spievajú zatiaľ čo sa vykúpaný a dobre nahamaný váľam v pohodlnej posteli. Dnešok teda fajn a zajtra nás čaká pevnosť.
Džúniorz its ryzált tájm!
A vypadá to, že po Juniorovi začína Indická kriminálka s vraždami. Vražda!
Žádné komentáře:
Okomentovat