Druhý den v Udaipuru byl opět ve znamení výletování, prošli jsme si dvě nejznámější památky, nalezli trochu klidu v zahradách a potkali novýho kámoše psa :) Tentokrát opět od Mrože.
Udaipur, najromantickejšie mesto Indie. Benátky Indie, mesto jazier, mesto západov slnka, mesto umenia, mesto kde má každý jeden turista na nechte palca nakreslený nejaký obrázok. V Udaipure je hromada škôl umenia - a všetky využívjaú rovnakú stratégiu. Sympatický Ind osloví turistov, aby sa šli pozrieť na diela jeho študentov, len pozrieť, nič sa nekupuje. Vysvetlí ako sa kreslí, povypráva o obrázkoch a dokonca, zdarma, nakreslí na onen nehet niečo hezké, či už sloníka, koníka či tigra...a potom vytasí svoje maľby a tvrde sa ich snaží predať. Zakaždým čo sme tudíž videli turistu s pomaľovaným nechtom snažili sme sa odhadnúť či kúpil alebo nie. My sme odmietli, dobrá cena nám stále prišla nedobrá.
Udaipur je tiež prekvapivo čistý - len raz sme videli ako pred reštauráciou chčije krava, inak sú ulice relatívne čisté a nie sú tu pisoáre priamo medzi obchodíkmi takže Udaipur nesmrdí ako moč. Naopak, pri vode je príjemný vzduch i teplota a celé mesto pôsobí hrozne príjemne. A všade je veľa psov - spia popri cestách či sa len tak flákajú, na pohľad hrozne milé tvory.
Dnešok ale začal príjemne, raňajky vo forme papáji, granátového jabka a banánov, pohoda. Následne sme sa vydali k ďalšiemu z rady navštívených jain svätýň, ktoré sú síce veľmi hezké ale...mno, docela podobné, takže sme sa moc nezdržali a hurý do paláca. Ten má byť druhý najväčší v celej Indii a vskutku, priestor zaberal obrovský.
Na rozdiel od anarchie Chittoru, Amber fortu a vlastne čohokoľvek predtým bol ale Udaipurský palác takový moc...turistický. Všade ceduľky Please this way alebo No Entry, v podstade jeden dlhý koridor kde sú po pravej i ľavej strane za sklom, múrom, lanom a skupinkou knírkatých indických pracovníkov palácu vystavené nejaké tie veci, či už malá zbierka zbraní, oblečenie maharádžov (zabalené v igelite), sošky bohov, atď. Šlo navyše o veľmi drahú (na indické pomery) výpravu, najmä keď za foťák chceli v podstate to samé čo za dospelého a kvôli svetlu sa ani nejak dobre fotiť nedalo. Hneď za palácom sú megaburžó hotely, dokonca s bazénikom a tenisovým ihriskom, ktoré vypadajú trošku lepšie než náš guesthouse kde to wifi proste nie a nie nakopnúť.
Hneď po odchode z paláca si nás (hlavne mňa!) odchytil mladý Ind a stále mi chválil vlasy a opakoval, ako hezký som a ako by sa mi hodil na mieru šitý oblek. Samozrejme nás odtiahol do krámku, kde nás čakala skvelá ponuka - na mieru šitý merino vlna oblek, so skvelým strihom, moderný, plus samozrejme 100% bavlna košeľa. To celé len za 9000 rupiek, ktoré by sa ešte dali ukecať na 7 i menej, no nekúp to. No nekúpil som, dal som im ale sľub, že až budem bohatý tak si tam ten oblek nechať ušiť prídem, cena je to za tak hezkú prácu veľmi dobrá.
Po návšteve paláca a krajčírstva sme mali jedlo v trošku lacnejšom podniku, bolo ale dobré a ani tá močiaca krava nám nespôsobila šok. Nasledovala priehliadka parku - veľký, zelený a so zoo. Tam sme ale nakoniec nešli, mladá slečna za okienkom nás upozornila, že sú tam len ftáci a tí nás nejak nebrali. Prdel ale, že na zoo lákali hlavne obrázkami tigrov a slonov, klamlivá reklama je tu docela rozšírená. Aspoň sme si ale posedeli pri jazierku s fontánkou a počľapkali sa vo vode - snáď to naše nožičky prežijú.
Keďže sme mali ešte hodne času, navštívili sme i ďalšiu záhradu, tentokrát menšiu, starú asi 200 rokov, s krásnymi fontánami kde bol vstup len za nejakých 50 rupek na jedného. Opäť veľa zelene, vody, príjemné prostredie i krátke posedenie.
Peši sme pak zamierili k "pobrežiu" teda jazeru ktorým je ten Udaipur tak preslávený a cestou nevedomky nalákali psa, ktorý nás pak nasledoval minimálne hodinu prechádzky. Udaipurské jazero (vlastne oba) je veľmi hezké a park uprostred lákavý, kvôli poobednej hodine už ale plťky a člny na vlny nevyrážali a my tak ukecali rikšáka na cestu k Monsoon palace, kde má byť najlepší západ slnka v Udaipure.
Fuken wow, tak drahú prdel sme tu ešte nemali. Najskôr asi 20 minútové čakanie než sa lenivej indke konečne uráčilo vôbec doraziť na kasu a láskavo vziať našich skoro 800 rupie. Pripomínam, za 1000 som mohol mať štýlovú košeľu od Inda ktorý miluje moje vlasy. Nasledoval výstup taxíkom na vrchol hory, kde som očakával nejaké tie reštiky, posedenie, atď, aby si ľudia náležite ten západ slnka vychutnali. Ale...ejha.
Monsoon palace je v podstate rozostavaná či nedostavaná vec o ktorú sa zjavne nik nestará. Je to proste...budova na kopci, kde si návštevníci dolezú, kuknú západ slnka a idú naspäť, taxíkom inak je to hrozne dlhá trasa. Napriek tomu je to ale pohľad krásny - vidieť celý Udaipur, jeo jazerá a ešte i priľahlé okolie, prírodu, proste super. Západ slnka taktiež hezká show, ač trošku uspechaná keďže slnko zašlo tak v 18:55 a v sedem odchádza posledné taxi naspäť dolu. Cestou sme ale aspoň pokecali s Italským cestovateľom, to bol sympaťák.
Udaipur je totiž inak hrozne preflákle turistické stredisko. Za prvý deň tu sme videli dva krát toľko bielych turistov než za zbytok návštevy Indie dokopy, včetne letísk. Vedú hlavne Nemci, kde je páru obzvlášť divno induvídií. Celý dnešok sme mali pocit, akoby nás prenasledovala nemecká hipster squad - tri hustoalternatívne holky (jedna s modrými dredmi, jedna spirituálna a jedna divná) a ich uťáply ochranca vo futbalovom drese, ktorý pôsobí, že sa miestami docela nudí a s ktorým sa ani devuchy nebavili. Škodoradostne sme ich teda aspoň v rodnom jazyku ohovárali a smiali sa im, či už keď meditovali alebo neboli schopní vybaviť si nič sami a všetko za nich odmakával Indický guide. Alebo keď sa bavili o lekciác jógy ktorá ich za chvíľu čaká.
Na ubytovni ešte príjemná večera a písanie popri sledovaní akčného filmu - Real Jackpot kde opäť hrdinné kníry rozbíjajú zástuppy zloduchov, navyše s Magic Masala Lays čipsami!
Udaipur, najromantickejšie mesto Indie. Benátky Indie, mesto jazier, mesto západov slnka, mesto umenia, mesto kde má každý jeden turista na nechte palca nakreslený nejaký obrázok. V Udaipure je hromada škôl umenia - a všetky využívjaú rovnakú stratégiu. Sympatický Ind osloví turistov, aby sa šli pozrieť na diela jeho študentov, len pozrieť, nič sa nekupuje. Vysvetlí ako sa kreslí, povypráva o obrázkoch a dokonca, zdarma, nakreslí na onen nehet niečo hezké, či už sloníka, koníka či tigra...a potom vytasí svoje maľby a tvrde sa ich snaží predať. Zakaždým čo sme tudíž videli turistu s pomaľovaným nechtom snažili sme sa odhadnúť či kúpil alebo nie. My sme odmietli, dobrá cena nám stále prišla nedobrá.
Udaipur je tiež prekvapivo čistý - len raz sme videli ako pred reštauráciou chčije krava, inak sú ulice relatívne čisté a nie sú tu pisoáre priamo medzi obchodíkmi takže Udaipur nesmrdí ako moč. Naopak, pri vode je príjemný vzduch i teplota a celé mesto pôsobí hrozne príjemne. A všade je veľa psov - spia popri cestách či sa len tak flákajú, na pohľad hrozne milé tvory.
Dnešok ale začal príjemne, raňajky vo forme papáji, granátového jabka a banánov, pohoda. Následne sme sa vydali k ďalšiemu z rady navštívených jain svätýň, ktoré sú síce veľmi hezké ale...mno, docela podobné, takže sme sa moc nezdržali a hurý do paláca. Ten má byť druhý najväčší v celej Indii a vskutku, priestor zaberal obrovský.
Na rozdiel od anarchie Chittoru, Amber fortu a vlastne čohokoľvek predtým bol ale Udaipurský palác takový moc...turistický. Všade ceduľky Please this way alebo No Entry, v podstade jeden dlhý koridor kde sú po pravej i ľavej strane za sklom, múrom, lanom a skupinkou knírkatých indických pracovníkov palácu vystavené nejaké tie veci, či už malá zbierka zbraní, oblečenie maharádžov (zabalené v igelite), sošky bohov, atď. Šlo navyše o veľmi drahú (na indické pomery) výpravu, najmä keď za foťák chceli v podstate to samé čo za dospelého a kvôli svetlu sa ani nejak dobre fotiť nedalo. Hneď za palácom sú megaburžó hotely, dokonca s bazénikom a tenisovým ihriskom, ktoré vypadajú trošku lepšie než náš guesthouse kde to wifi proste nie a nie nakopnúť.
Hneď po odchode z paláca si nás (hlavne mňa!) odchytil mladý Ind a stále mi chválil vlasy a opakoval, ako hezký som a ako by sa mi hodil na mieru šitý oblek. Samozrejme nás odtiahol do krámku, kde nás čakala skvelá ponuka - na mieru šitý merino vlna oblek, so skvelým strihom, moderný, plus samozrejme 100% bavlna košeľa. To celé len za 9000 rupiek, ktoré by sa ešte dali ukecať na 7 i menej, no nekúp to. No nekúpil som, dal som im ale sľub, že až budem bohatý tak si tam ten oblek nechať ušiť prídem, cena je to za tak hezkú prácu veľmi dobrá.
Po návšteve paláca a krajčírstva sme mali jedlo v trošku lacnejšom podniku, bolo ale dobré a ani tá močiaca krava nám nespôsobila šok. Nasledovala priehliadka parku - veľký, zelený a so zoo. Tam sme ale nakoniec nešli, mladá slečna za okienkom nás upozornila, že sú tam len ftáci a tí nás nejak nebrali. Prdel ale, že na zoo lákali hlavne obrázkami tigrov a slonov, klamlivá reklama je tu docela rozšírená. Aspoň sme si ale posedeli pri jazierku s fontánkou a počľapkali sa vo vode - snáď to naše nožičky prežijú.
Keďže sme mali ešte hodne času, navštívili sme i ďalšiu záhradu, tentokrát menšiu, starú asi 200 rokov, s krásnymi fontánami kde bol vstup len za nejakých 50 rupek na jedného. Opäť veľa zelene, vody, príjemné prostredie i krátke posedenie.
Peši sme pak zamierili k "pobrežiu" teda jazeru ktorým je ten Udaipur tak preslávený a cestou nevedomky nalákali psa, ktorý nás pak nasledoval minimálne hodinu prechádzky. Udaipurské jazero (vlastne oba) je veľmi hezké a park uprostred lákavý, kvôli poobednej hodine už ale plťky a člny na vlny nevyrážali a my tak ukecali rikšáka na cestu k Monsoon palace, kde má byť najlepší západ slnka v Udaipure.
Fuken wow, tak drahú prdel sme tu ešte nemali. Najskôr asi 20 minútové čakanie než sa lenivej indke konečne uráčilo vôbec doraziť na kasu a láskavo vziať našich skoro 800 rupie. Pripomínam, za 1000 som mohol mať štýlovú košeľu od Inda ktorý miluje moje vlasy. Nasledoval výstup taxíkom na vrchol hory, kde som očakával nejaké tie reštiky, posedenie, atď, aby si ľudia náležite ten západ slnka vychutnali. Ale...ejha.
Monsoon palace je v podstate rozostavaná či nedostavaná vec o ktorú sa zjavne nik nestará. Je to proste...budova na kopci, kde si návštevníci dolezú, kuknú západ slnka a idú naspäť, taxíkom inak je to hrozne dlhá trasa. Napriek tomu je to ale pohľad krásny - vidieť celý Udaipur, jeo jazerá a ešte i priľahlé okolie, prírodu, proste super. Západ slnka taktiež hezká show, ač trošku uspechaná keďže slnko zašlo tak v 18:55 a v sedem odchádza posledné taxi naspäť dolu. Cestou sme ale aspoň pokecali s Italským cestovateľom, to bol sympaťák.
Udaipur je totiž inak hrozne preflákle turistické stredisko. Za prvý deň tu sme videli dva krát toľko bielych turistov než za zbytok návštevy Indie dokopy, včetne letísk. Vedú hlavne Nemci, kde je páru obzvlášť divno induvídií. Celý dnešok sme mali pocit, akoby nás prenasledovala nemecká hipster squad - tri hustoalternatívne holky (jedna s modrými dredmi, jedna spirituálna a jedna divná) a ich uťáply ochranca vo futbalovom drese, ktorý pôsobí, že sa miestami docela nudí a s ktorým sa ani devuchy nebavili. Škodoradostne sme ich teda aspoň v rodnom jazyku ohovárali a smiali sa im, či už keď meditovali alebo neboli schopní vybaviť si nič sami a všetko za nich odmakával Indický guide. Alebo keď sa bavili o lekciác jógy ktorá ich za chvíľu čaká.
Na ubytovni ešte príjemná večera a písanie popri sledovaní akčného filmu - Real Jackpot kde opäť hrdinné kníry rozbíjajú zástuppy zloduchov, navyše s Magic Masala Lays čipsami!
Žádné komentáře:
Okomentovat