Dneska jsme měli výletní den; zaplatili jsme si túru kolem všech zajímavých míst v okolí Mt Abu a užívali si jako správní turisti. Report jsem opět nechala na Mrožovi, takže se objeví i trocha toho hejtu :D
Dnešok sme ráno zaspali. Z neznámych dôvodov proste šaomi nezazvonil o 7dmej a vstávali sme tak až o hodinku neskôr - čo sa mohlo zdať ako problém, páč výlety začínajú 8:30. Nejak extra sme to ale neriešili a proste šli smerom "centrum" kde sme si zistili informácie o zajtrajších vlakoch/busoch do Jodhpuru a dokonca sa nechali odchytiť na celodennú Tour de Abu za krásnu cenu.
Zaliezli sme teda do autobusu a cesta mohla začať. Teda, až sa bus naplnil. Trošku som dúfal, že sa zase zopakuje nejaká akčná situácia a hádka o 50 rupií, no nič vzrušujúce sa nekonalo, všetci zdá sa v pohode zaplatili a nasáčkovali sa do busu. Šéf výpravy ešte cestou cez "mestečko" odchytával ďalších ľudí, nakoniec bol teda bus plný a dokonca v ňom sedeli i naši známy z predchádzajúceho dňa - buržijó Indi z hotelu za 50 doláčov na noc.
Musím sa priznať, že si úplne nepamätám ako presne tie zastávky šli takže som možno nejaké prehodil či dokonca vypustil - ale to je asi úplne jedno. Výprava teda prebiehala tak, že bus nás niekde zaviezol, vysadil, počkal dohodnutú dobu a frčal ďalej. Na jednu zastávku bývalo 10, 15 alebo 45 minút. Veľmi vtipné pre nás bolo, že počas cesty vždy organizátor vyprával o mieste kde sa chystáme. Určite to bolo poučné, z Hindu ale nevieme ani prd takže sme nedávali žiadnu info a boli tak ukrátený o kultúrne-historické pozadie. Aspoňže nám potom vždy na zastávke v angličtine povedal koľko máme času a či môžme fotiť.
Začiatok bol, ako v Indii vždy, u nejakého chrámu - pravdepodobne Jain. Hlavnou atrakciou bol svätostánok ktorý nám až tak moc nehovorí a zvon na ktorom si každí druhí či tretí Ind zazvonil. Alebo sa pod ním fotil. Času bolo málo, takže sme to rýchlo obehli, poobzerali a vracali sa naspäť - pričom sme mali možnosť prvý krát za daný deň obdivovať naprosto nevkusné klobúky ktoré tu všade predávajú. Kým v Abu road frčia zvonáče a farebné košile, v Mount Abu má snáď každý stánok na predaj klobúky - kovbojské či fedory, všetko fakt moc kekel.
Nasledujúca zastávka bol...chrám! Doňho som sa nedostal, strážiaci guru totiž zakázal foťáky a tak som pri ňom čakal kým to aspoň moja drahá preliezala sama. Celý čas som tudíž pozoroval indov čo šli okolo a onoho guruho. Pravdepodobne meditoval, celý čas totiž niečo tlmene spieval a držal pri tom knižku - byť ezopíča tak sa rozplývam. Okolo chodiaci návštevníci sa pri ňom sem tam zastavili on im do rúk nalial vodu z ktorej si chlipli a zbytok naliali na hlavu. Tí pravdepodobne zapálenejší si ešte do pusy nasypali trošku...popolu?...či niečoho takého a na čelo napatlali červenú farbu.
Keď to tuleň konečne preliezol (zdalo sa mi to ako večnosť) šli sme ešte na vyhliadku kde už boli foťáky povolené - kupa indov si už robila selfíčka, včetne nášho buržó kamaráda. Samozrejme sme sa nevyhli skupinovým fotkám, no výhľad tam stál zato. Keďže sme skončili trošku skôr, stihli sme sa nahamať - takže mám zaprasené nohavice páč nám obsluhujúci Ind nadelil štedré množstvo omáčky. Ale chutilo to výtečne a dokonca to nepálilo ako čert.
Trošku presýtený chrámov som sa obával ďalšej stanice, no moje pochybnosti boli rozptýlené. Zastávka totiž bola...Universal Peace Hall!!
To bol už úplne iný punk. Zakázané fotky vnútri, hneď ako sme vliezli si nás navyše odchytil jeden z členov spolku - v bielom oblečený postarší pán s veľmi zlou ingriš ktorou nám začal vykladať o svojom hobby. World Peace Hall združuje to čo my nazývame weirdos - organizácia verí v jediného boha ktorého rôzne náboženstvá interpretujú inak, majú svojho lídra (ktorého totálne glorifikujú) a nejak veria v svetový mier. Och a ďalšie veci - že momentálne sme v Železnom veku ktorý je zlý a po ktorom opäť príde Zlatý vek (cyklus sa uzavrie a začne odznova) a ďalšie kupy kecov o New Age. Opäť, ezolidi by sa tu tetelili blahom, my ale docela čumeli a prišlo nám to divné. Hlavná hala obrovská, kopa stoličiek a ľudí v bielom, proste sekta jak sviň. Našťastie sa nás vypravěč nepokúsil zverbovať ani od nás nič vylúdiť, len nás zaviedol k stánku s ich knižkami odkiaľ sme utiekli. Uf.
Nasledovala obedná pauza - celých 45 minút na žrádlo, takže sme zasadli inde kde nás vysadili a doporučili, pretože princíp, a dali si miestnu špecialitu ktorá pálila jak ďábel. Navyše mi po nej nebolo úplne dobre a cítil som sa fakt unavený - fakt neviem čo do toho pchajú. Potešilo teda, že sme mali dostatok času na oddych a i nasledujúca cesta zabrala dosť dlho. Mierili sme totiť do hôr a cestou sa tak kochali výhľadom - príroda je tu fakt hodne krásna a vždy je čo obdivovať.
Miesto kde nás vysadili nesie názov Dilwara Temples a ide o prej najkrajšie indické chrámy a neuznaný div sveta. Na našu smolu sme o tom poriadne nevedeli, či aspoň mne to na mieste nedoplo. S obavami, že ide o ďalší Jain temple sa mi tam nechcelo, hlavne keď bolo nutné prekonať indickú prehliadku a odložiť všetko elektronické, jedlá, pitie, kožu,...Ono keď človek videl jeden jain temple videl všetky, mysleli sme si. Drahá taktiež nenamietala a nakoniec sme sa teda daný čas proste flákali - na mieste totiž bolo neúrekom trhových stánkov s totálnymi pičičárnami, od klobúkov (ktoré boli ale všade) po nevkusné obrázky alebo malé busty maharádžu. Samozrejme, ako roztopašná ženská si Tuleň hneď kúpila náušničky a spoločne sme si povedali, že sa nám zíde i hmoždíř. Že sme spravili chybu a nenávštivili chrám sme zistili až následne, keď nás náš buržoind strašne moc zdrbal, že sme tam nešli - že on je tu len kvôli tomu. Sľúbili sme, že tam pôjdeme ráno - kecali sme. Poriadne ani netuším čo bola tá ďalšia vec - bolo tam ale krásne jazero a ďalší jain temple (-_-) takže poskočím ďalej.
Mount Abu je totiž najvyššie položené miesto Radžahstánu - vyše 1200 metrov a nachádza sa tu i najvyšší bod - 1700+. Samozrejme, nič oproti nejakým Himalájam ale Radžahstán proste moc hornatý nie je. Takže sa šlo navštíviť daný bod. Cestou ale romantický Honeymoon point, upe nejvíc romatické miesto s krásnym výhľadom a proste romanťárna a tak. Teda, v pozadí sa črtala vojenská základňa Indie - za horami totiž číha zlý Pakistán a všade boli odpadky. Takže, krátka odbočka od tématu...
Hejt I. - Odpadky
Indi sú hrozné prasata. Nieže im nevadí (či možno práve preto im to nevadí) že im všade serú kravy a iné zvery, oni robia hrozný bordel ešte sami o sebe. Človek takmer nemôže uveriť, ako málo rešpektu majú voči vlastnej prírode, pamiatkam, whatever. Skutočne nádherné miesta s dychberúcou prírodou, výhľadom, atmosférou...a skládky odpadu, pretože lenivý Indi proste nezájdu 20 metrov alebo si to nezbalia do baťohu a nevyhodí keď skončí túra. Sami sme čumeli ako mladý Ind dopil fantu a bez najmenších pochýb hodil plastovú fľašku do krovia.
Miniatúrne i veľké skládky sú všade možne a Indom je to totálne na saláme, vôbec ich neserie že sa turistické vyhliadky menia na smetisko. Posvätné kravy žerú odpadky, človek sa brodí v smetiach, nájsť kôš je fakt problém - a keď dávam dopitú fľašku do baťohu vedľasediaci Ind na mňa čumí jak na vola a naznačuje nech ju mrsknem z okna. What the fuck.
Späť k Honeymoon. Teda, tam už niet čo - bavil nás ale buržoind u ktorého sme si všimli, že zbožňuje selfíčka kde vypadá fakt huste - brejle jak gangster, výraz jak suprgangster. Nasáčkovali sme sa naspäť do busu a frčali ešte vyššie - cesta začínala byť docela nepríjemná a sem tam sme sa nachádzali v stave beztiaže.
Poslednou zastávkou bol teda najvyšší bod Rajahstánu, jeho meno som zabudol, bolo také Indicko zložité a obsahovalo slovo guru. Asi. Čakala nás kopa schodov a na vrchole dokonalý výhľad všade naokolo - fakt krásne prostredie, navyše som si cestou pokecal s indickým software inženýrom. Pokochali sme sa, nadšený ako tam je pekne, a plánovali návrat na základňu. Indi ale mienili inak...
Z ničoho nič sa objavil jeden Ind, že chce fotečku. Ok, proč ne. Zjavil sa druhý, takže opäť úsmev, fotka...a zrazu šhow jak holyvúd. Prakticky odnikiaľ vyliezli davy fotkychtivých indov, desiatky, stovky...ok, bolo ich tak 15-20 no i to pokladám za dav. Moja drahá ani nevedela jak a v rukách mala úplne prťavé indické decko, okolo celá táto eskadra ľudí a asi štyria fotografujúci paparazzi. Ak sa chcete cítiť ako modelka, choďte do Indie.
Ani skorý únik nepomohol - hneď vedľa, na krásnom mieste s palmou čakali pre zmenu tri deti a fotenie pokračovalo. Až keď sme utiekli po schodoch zase dolu boli sme v bezpečí.
Tour týmto končila, vysadili sme sa neďaleko jazera a vracali sa naspäť, cestou ešte navštíviac múzeum tej podivnej mierovej sekty kde sa aspoň mohlo fotiť (ač sme mali len mobil) a kde to bolo úplne divné. Keďže rozpočet bol úplne v pohode zavítali sme i na kafe, ktoré je asi fakt najlepšie v Indii a deň zakončili nahrávaním fotiek - konečne totiž funguje wifi!
Dnešok sme ráno zaspali. Z neznámych dôvodov proste šaomi nezazvonil o 7dmej a vstávali sme tak až o hodinku neskôr - čo sa mohlo zdať ako problém, páč výlety začínajú 8:30. Nejak extra sme to ale neriešili a proste šli smerom "centrum" kde sme si zistili informácie o zajtrajších vlakoch/busoch do Jodhpuru a dokonca sa nechali odchytiť na celodennú Tour de Abu za krásnu cenu.
Zaliezli sme teda do autobusu a cesta mohla začať. Teda, až sa bus naplnil. Trošku som dúfal, že sa zase zopakuje nejaká akčná situácia a hádka o 50 rupií, no nič vzrušujúce sa nekonalo, všetci zdá sa v pohode zaplatili a nasáčkovali sa do busu. Šéf výpravy ešte cestou cez "mestečko" odchytával ďalších ľudí, nakoniec bol teda bus plný a dokonca v ňom sedeli i naši známy z predchádzajúceho dňa - buržijó Indi z hotelu za 50 doláčov na noc.
 |
| buržoind si tvoří selfíčko :) |
Musím sa priznať, že si úplne nepamätám ako presne tie zastávky šli takže som možno nejaké prehodil či dokonca vypustil - ale to je asi úplne jedno. Výprava teda prebiehala tak, že bus nás niekde zaviezol, vysadil, počkal dohodnutú dobu a frčal ďalej. Na jednu zastávku bývalo 10, 15 alebo 45 minút. Veľmi vtipné pre nás bolo, že počas cesty vždy organizátor vyprával o mieste kde sa chystáme. Určite to bolo poučné, z Hindu ale nevieme ani prd takže sme nedávali žiadnu info a boli tak ukrátený o kultúrne-historické pozadie. Aspoňže nám potom vždy na zastávke v angličtine povedal koľko máme času a či môžme fotiť.
Začiatok bol, ako v Indii vždy, u nejakého chrámu - pravdepodobne Jain. Hlavnou atrakciou bol svätostánok ktorý nám až tak moc nehovorí a zvon na ktorom si každí druhí či tretí Ind zazvonil. Alebo sa pod ním fotil. Času bolo málo, takže sme to rýchlo obehli, poobzerali a vracali sa naspäť - pričom sme mali možnosť prvý krát za daný deň obdivovať naprosto nevkusné klobúky ktoré tu všade predávajú. Kým v Abu road frčia zvonáče a farebné košile, v Mount Abu má snáď každý stánok na predaj klobúky - kovbojské či fedory, všetko fakt moc kekel.
Nasledujúca zastávka bol...chrám! Doňho som sa nedostal, strážiaci guru totiž zakázal foťáky a tak som pri ňom čakal kým to aspoň moja drahá preliezala sama. Celý čas som tudíž pozoroval indov čo šli okolo a onoho guruho. Pravdepodobne meditoval, celý čas totiž niečo tlmene spieval a držal pri tom knižku - byť ezopíča tak sa rozplývam. Okolo chodiaci návštevníci sa pri ňom sem tam zastavili on im do rúk nalial vodu z ktorej si chlipli a zbytok naliali na hlavu. Tí pravdepodobne zapálenejší si ešte do pusy nasypali trošku...popolu?...či niečoho takého a na čelo napatlali červenú farbu.
Keď to tuleň konečne preliezol (zdalo sa mi to ako večnosť) šli sme ešte na vyhliadku kde už boli foťáky povolené - kupa indov si už robila selfíčka, včetne nášho buržó kamaráda. Samozrejme sme sa nevyhli skupinovým fotkám, no výhľad tam stál zato. Keďže sme skončili trošku skôr, stihli sme sa nahamať - takže mám zaprasené nohavice páč nám obsluhujúci Ind nadelil štedré množstvo omáčky. Ale chutilo to výtečne a dokonca to nepálilo ako čert.
Trošku presýtený chrámov som sa obával ďalšej stanice, no moje pochybnosti boli rozptýlené. Zastávka totiž bola...Universal Peace Hall!!
To bol už úplne iný punk. Zakázané fotky vnútri, hneď ako sme vliezli si nás navyše odchytil jeden z členov spolku - v bielom oblečený postarší pán s veľmi zlou ingriš ktorou nám začal vykladať o svojom hobby. World Peace Hall združuje to čo my nazývame weirdos - organizácia verí v jediného boha ktorého rôzne náboženstvá interpretujú inak, majú svojho lídra (ktorého totálne glorifikujú) a nejak veria v svetový mier. Och a ďalšie veci - že momentálne sme v Železnom veku ktorý je zlý a po ktorom opäť príde Zlatý vek (cyklus sa uzavrie a začne odznova) a ďalšie kupy kecov o New Age. Opäť, ezolidi by sa tu tetelili blahom, my ale docela čumeli a prišlo nám to divné. Hlavná hala obrovská, kopa stoličiek a ľudí v bielom, proste sekta jak sviň. Našťastie sa nás vypravěč nepokúsil zverbovať ani od nás nič vylúdiť, len nás zaviedol k stánku s ich knižkami odkiaľ sme utiekli. Uf.
Nasledovala obedná pauza - celých 45 minút na žrádlo, takže sme zasadli inde kde nás vysadili a doporučili, pretože princíp, a dali si miestnu špecialitu ktorá pálila jak ďábel. Navyše mi po nej nebolo úplne dobre a cítil som sa fakt unavený - fakt neviem čo do toho pchajú. Potešilo teda, že sme mali dostatok času na oddych a i nasledujúca cesta zabrala dosť dlho. Mierili sme totiť do hôr a cestou sa tak kochali výhľadom - príroda je tu fakt hodne krásna a vždy je čo obdivovať.
Miesto kde nás vysadili nesie názov Dilwara Temples a ide o prej najkrajšie indické chrámy a neuznaný div sveta. Na našu smolu sme o tom poriadne nevedeli, či aspoň mne to na mieste nedoplo. S obavami, že ide o ďalší Jain temple sa mi tam nechcelo, hlavne keď bolo nutné prekonať indickú prehliadku a odložiť všetko elektronické, jedlá, pitie, kožu,...Ono keď človek videl jeden jain temple videl všetky, mysleli sme si. Drahá taktiež nenamietala a nakoniec sme sa teda daný čas proste flákali - na mieste totiž bolo neúrekom trhových stánkov s totálnymi pičičárnami, od klobúkov (ktoré boli ale všade) po nevkusné obrázky alebo malé busty maharádžu. Samozrejme, ako roztopašná ženská si Tuleň hneď kúpila náušničky a spoločne sme si povedali, že sa nám zíde i hmoždíř. Že sme spravili chybu a nenávštivili chrám sme zistili až následne, keď nás náš buržoind strašne moc zdrbal, že sme tam nešli - že on je tu len kvôli tomu. Sľúbili sme, že tam pôjdeme ráno - kecali sme. Poriadne ani netuším čo bola tá ďalšia vec - bolo tam ale krásne jazero a ďalší jain temple (-_-) takže poskočím ďalej.
Mount Abu je totiž najvyššie položené miesto Radžahstánu - vyše 1200 metrov a nachádza sa tu i najvyšší bod - 1700+. Samozrejme, nič oproti nejakým Himalájam ale Radžahstán proste moc hornatý nie je. Takže sa šlo navštíviť daný bod. Cestou ale romantický Honeymoon point, upe nejvíc romatické miesto s krásnym výhľadom a proste romanťárna a tak. Teda, v pozadí sa črtala vojenská základňa Indie - za horami totiž číha zlý Pakistán a všade boli odpadky. Takže, krátka odbočka od tématu...
Hejt I. - Odpadky
Indi sú hrozné prasata. Nieže im nevadí (či možno práve preto im to nevadí) že im všade serú kravy a iné zvery, oni robia hrozný bordel ešte sami o sebe. Človek takmer nemôže uveriť, ako málo rešpektu majú voči vlastnej prírode, pamiatkam, whatever. Skutočne nádherné miesta s dychberúcou prírodou, výhľadom, atmosférou...a skládky odpadu, pretože lenivý Indi proste nezájdu 20 metrov alebo si to nezbalia do baťohu a nevyhodí keď skončí túra. Sami sme čumeli ako mladý Ind dopil fantu a bez najmenších pochýb hodil plastovú fľašku do krovia.
Miniatúrne i veľké skládky sú všade možne a Indom je to totálne na saláme, vôbec ich neserie že sa turistické vyhliadky menia na smetisko. Posvätné kravy žerú odpadky, človek sa brodí v smetiach, nájsť kôš je fakt problém - a keď dávam dopitú fľašku do baťohu vedľasediaci Ind na mňa čumí jak na vola a naznačuje nech ju mrsknem z okna. What the fuck.
Späť k Honeymoon. Teda, tam už niet čo - bavil nás ale buržoind u ktorého sme si všimli, že zbožňuje selfíčka kde vypadá fakt huste - brejle jak gangster, výraz jak suprgangster. Nasáčkovali sme sa naspäť do busu a frčali ešte vyššie - cesta začínala byť docela nepríjemná a sem tam sme sa nachádzali v stave beztiaže.
Poslednou zastávkou bol teda najvyšší bod Rajahstánu, jeho meno som zabudol, bolo také Indicko zložité a obsahovalo slovo guru. Asi. Čakala nás kopa schodov a na vrchole dokonalý výhľad všade naokolo - fakt krásne prostredie, navyše som si cestou pokecal s indickým software inženýrom. Pokochali sme sa, nadšený ako tam je pekne, a plánovali návrat na základňu. Indi ale mienili inak...
Z ničoho nič sa objavil jeden Ind, že chce fotečku. Ok, proč ne. Zjavil sa druhý, takže opäť úsmev, fotka...a zrazu šhow jak holyvúd. Prakticky odnikiaľ vyliezli davy fotkychtivých indov, desiatky, stovky...ok, bolo ich tak 15-20 no i to pokladám za dav. Moja drahá ani nevedela jak a v rukách mala úplne prťavé indické decko, okolo celá táto eskadra ľudí a asi štyria fotografujúci paparazzi. Ak sa chcete cítiť ako modelka, choďte do Indie.
Ani skorý únik nepomohol - hneď vedľa, na krásnom mieste s palmou čakali pre zmenu tri deti a fotenie pokračovalo. Až keď sme utiekli po schodoch zase dolu boli sme v bezpečí.
Tour týmto končila, vysadili sme sa neďaleko jazera a vracali sa naspäť, cestou ešte navštíviac múzeum tej podivnej mierovej sekty kde sa aspoň mohlo fotiť (ač sme mali len mobil) a kde to bolo úplne divné. Keďže rozpočet bol úplne v pohode zavítali sme i na kafe, ktoré je asi fakt najlepšie v Indii a deň zakončili nahrávaním fotiek - konečne totiž funguje wifi!
Žádné komentáře:
Okomentovat