Mrož si chtěl opět trochu zanadávat na Indy. A jelikož je jeho rozhořčení spravedlivé, nemohu mu v tom bránit. Z nějakého neznámého důvodu si svoji první 36h dlouhou cestu vlakem do Kéraly pamatuji jako docela fajn zážitek, tady je vidět, jak je strašně snadný mozek oklamat a jak si pamatujeme v zásadě jen to dobré. Až si zase jednou budu myslet, že je tenhle způsob cestování super, klepněte mě někdo prosím přes prsty :D bylo to opravdu dost zážitkové, i pro mě. Mrož celou dobu prakticky v bezvědomí, já 20 hodin vesměs v tichosti, kdy jsem se první část cesty jen klepala, aby mě nevyhodili z místa. Zažila jsem už lepší. Ale Odisha za to zatím stojí, i když je mi teda dost zle ze všech těch vychrtlých a zubožených psů a koček, oproti Bombaji je to fakt o dost horší :( snažím se je krmit, co to jde, ale často přede mnou kočky jen utíkají. Ale už nechám slovo Mrožovi.
Čaká ma popis dosť veľa dní takže to bude zvyčajne také stručnejšie. A možno i viac o indoch a indii než o našich cestách.
Totiž náš posledný deň v Aurangabad bol dosť nahovno. Chytil som horečku a chcípal a trpel v posteli. Celý deň. Chytiť horúčku v indii je mimochodom dosť ľahké, teplotné šoky sú tu každú chvíľu a konkrétne mňa asi dostalo to tepelné peklo z dňa predtým keď sme lozili po pevnosti a odháňali opice (a indov s blbosťami na predaj).
Miesto flákania sa po meste som tak celý deň čumel na indickú TV alebo mobilov. A tak sa dá poskytnúť len recenzia na to prvé - indo tv je zábavná, takým tým trochu debilným ale vtipným štýlom. Či už ide o úplne prehnané teleshopingy alebo neskutočne dementné televízne seriály, u indo tv sa človek zabaví. Najlepšie sú samozrejme videoklipy, oproti Pandžábu kde dominovali husto síkhovia so zbraňami tu miestna produkcia valí zamilované dvojice, rapperov alebo extravagantné megatanečné vystúpenia so stovkou sychnronizovaných aktérov.
Na záver dňa nás čakala prvá čast Veľkého pochodu - 10h nočným busom. Bolo to prekvapivo ok - spí sa vlastne blízko u zeme takže človek cíti každý hrbol a zákrutu, ale po chvíli si na to zvykne a pohoda. Len je potom pocit trochu ako po ceste na lodi.
Do Nagpuru sme dorazili s asi hodinovým meškaním ale to nevadilo - mali sme rezervovaný vlak a hurá na druhú časť cesty - 20h vlakom v lepšej spacej triede.
Tá vypadá tak, že počas dňa 3 cestujúci normálne sedia na mieste a večer sa opierka zdvihne a vznikne tak druhá posteľ, tretia je celú dobu vysoko hore. Keďže india je india a indi sú iní bolo radenie vlakových vozňov nejak spackané a tam kde sme čakali B1 boli nejaké Ská. Totiž, jedno miesto sme mali v B1, druhé v B2 - a plán bol ukecat niekoho, aby si to s nami vymenil. Čo sa robí ťažšie, ak toho niekoho posielame niekam kde vlastne nevieme kam. Nebolo ani isté, či ten vozeň B1 existuje - nikde totiž nebol zobrazený.
Nakoniec sme to ale nejak uhrali - jedna rodinka nám síce robila trochu oser a Hitomu skoro vyhnala niekam von z vlaku do noci, ale nakoniec sa zľutovali a nechali ju spať dole. Za mna to ale teda bola cesta pekelná - horúčka nepoľavila, vlak dosť hádzal a indi sú...fakt hovádka.
Vačšine indov akoby fakt chýbalo takové to "vychovanie" či jak to nazvať. Veci ktoré sú u nás doma trúfam si povedať základ - nekrkať nahlas vo vlaku. Zakrývať si pusu u kýchania, kašľania či toho krkania. Nemľaskať ako totálny degenerát. Nevrieskať, nespievat náhodné blbosti. Stíšiť si mobil keď všetci spia. Proste základy.
Tu sa na to nehrá. Najhoršie sú samozrejme deti - indické deti sú malý špinavý opičí degeneráti, odporné, čierne zrúdy. Jak zvyknem Matku Terezu za jej stredoveké metódy kritizovať tak asi už chápem prečo sa s tak fanaticky náboženskou zarputilosťou snažila indov vyhladiť či im aspoň poriadne uškodiť. Taky bych to tak robil.
Dospelý ale nie sú o moc lepší. Mali sme tam šialene sa smejúcu bábu ktorá by zfleku mohla hrať akúkoľvek strigu na Nove, mali sme tam dedka čo si s gustom každých 10 minút grgnul, mali sme tam ďalšieho čo chrápal až sa triasol vlak.
A mobily - už všetci indi majú mobily a všetci sú na to hrdý. NIK nepoužíva tichý režim alebo slúchatká. Decká hrajú debilné, repetitívne hry na plné volume, dospelí stále telefonujú alebo im to aspoň vyzváňa. Fakt nie je problém aby niekomu zazvonil mobil o 1 ráno a týpek to zdvihol a vrieskal. Slušnosť a ohľaduplnosť nula, nula, nič.
A toto boli prosím pekne indi čo si dovolia reserve lístok na vlak - teda nie totálna spodina ale stredná až lepšia stredná trieda.
Po asi 22 hodinách vo vlaku sme ale konečne dorazili do Odishy - a je to tu trochu ako nejaké Španielsko. Všetci tu žerú kraby, krevety a ryby, húlia trávu, predávajú fejkové perly a mušle a lastúry. Hotely sú u pláže, u pláže sú teda i kravy (prvý krát som videl kopu krav na pláži, ak nerátam turistov v chorvatsku) a všase su extrémne zúbožené psy.
Zas toho nemám zas tak moc čo písať - vonku je totiž tak mega teplo, že sme síce prešli okolo dvoch pamiatok ale moc som si z nich neodniesol. Všade sú tu všemožné chrámy a takové veci, my sme tu ale prišla žrať. A žrať teda chodíme - krab za 15 kč, tanier kreviet za 30, no neber no. Raz nás už ošidil nejaký moc dobre anglicky hovoriaci týpek, ale nasrať, je to tu čo sa týka jedla fakt ráj.
Stihli sme dokonca vystriedať i dva hotely - ten prvý totiž, napriek tomu že pred tými 3 rokmi by sme to brali ako luxus, nesplňoval naše očakávania.
Sme trochu rozmazlený ale stále si hovorím, že som tu na dovolenke, nie na spirituálnej ceste za sebapoznaním ako čurák George z Aurangabádu.
Čaká ma popis dosť veľa dní takže to bude zvyčajne také stručnejšie. A možno i viac o indoch a indii než o našich cestách.
Totiž náš posledný deň v Aurangabad bol dosť nahovno. Chytil som horečku a chcípal a trpel v posteli. Celý deň. Chytiť horúčku v indii je mimochodom dosť ľahké, teplotné šoky sú tu každú chvíľu a konkrétne mňa asi dostalo to tepelné peklo z dňa predtým keď sme lozili po pevnosti a odháňali opice (a indov s blbosťami na predaj).
Miesto flákania sa po meste som tak celý deň čumel na indickú TV alebo mobilov. A tak sa dá poskytnúť len recenzia na to prvé - indo tv je zábavná, takým tým trochu debilným ale vtipným štýlom. Či už ide o úplne prehnané teleshopingy alebo neskutočne dementné televízne seriály, u indo tv sa človek zabaví. Najlepšie sú samozrejme videoklipy, oproti Pandžábu kde dominovali husto síkhovia so zbraňami tu miestna produkcia valí zamilované dvojice, rapperov alebo extravagantné megatanečné vystúpenia so stovkou sychnronizovaných aktérov.
 |
| týpek měl zrovna nahlas puštěné nějaké video s čínským hudebním podkresem, střídal se s pruhovaným vzadu... |
Do Nagpuru sme dorazili s asi hodinovým meškaním ale to nevadilo - mali sme rezervovaný vlak a hurá na druhú časť cesty - 20h vlakom v lepšej spacej triede.
 |
| Mé první jídlo po více než 30 hodinách :D |
 |
| krávy na pláži |
Vačšine indov akoby fakt chýbalo takové to "vychovanie" či jak to nazvať. Veci ktoré sú u nás doma trúfam si povedať základ - nekrkať nahlas vo vlaku. Zakrývať si pusu u kýchania, kašľania či toho krkania. Nemľaskať ako totálny degenerát. Nevrieskať, nespievat náhodné blbosti. Stíšiť si mobil keď všetci spia. Proste základy.
Tu sa na to nehrá. Najhoršie sú samozrejme deti - indické deti sú malý špinavý opičí degeneráti, odporné, čierne zrúdy. Jak zvyknem Matku Terezu za jej stredoveké metódy kritizovať tak asi už chápem prečo sa s tak fanaticky náboženskou zarputilosťou snažila indov vyhladiť či im aspoň poriadne uškodiť. Taky bych to tak robil.
Dospelý ale nie sú o moc lepší. Mali sme tam šialene sa smejúcu bábu ktorá by zfleku mohla hrať akúkoľvek strigu na Nove, mali sme tam dedka čo si s gustom každých 10 minút grgnul, mali sme tam ďalšieho čo chrápal až sa triasol vlak.
A mobily - už všetci indi majú mobily a všetci sú na to hrdý. NIK nepoužíva tichý režim alebo slúchatká. Decká hrajú debilné, repetitívne hry na plné volume, dospelí stále telefonujú alebo im to aspoň vyzváňa. Fakt nie je problém aby niekomu zazvonil mobil o 1 ráno a týpek to zdvihol a vrieskal. Slušnosť a ohľaduplnosť nula, nula, nič.
A toto boli prosím pekne indi čo si dovolia reserve lístok na vlak - teda nie totálna spodina ale stredná až lepšia stredná trieda.
Po asi 22 hodinách vo vlaku sme ale konečne dorazili do Odishy - a je to tu trochu ako nejaké Španielsko. Všetci tu žerú kraby, krevety a ryby, húlia trávu, predávajú fejkové perly a mušle a lastúry. Hotely sú u pláže, u pláže sú teda i kravy (prvý krát som videl kopu krav na pláži, ak nerátam turistov v chorvatsku) a všase su extrémne zúbožené psy.
Zas toho nemám zas tak moc čo písať - vonku je totiž tak mega teplo, že sme síce prešli okolo dvoch pamiatok ale moc som si z nich neodniesol. Všade sú tu všemožné chrámy a takové veci, my sme tu ale prišla žrať. A žrať teda chodíme - krab za 15 kč, tanier kreviet za 30, no neber no. Raz nás už ošidil nejaký moc dobre anglicky hovoriaci týpek, ale nasrať, je to tu čo sa týka jedla fakt ráj.
Stihli sme dokonca vystriedať i dva hotely - ten prvý totiž, napriek tomu že pred tými 3 rokmi by sme to brali ako luxus, nesplňoval naše očakávania.
Sme trochu rozmazlený ale stále si hovorím, že som tu na dovolenke, nie na spirituálnej ceste za sebapoznaním ako čurák George z Aurangabádu.
Žádné komentáře:
Okomentovat