Další den jsme měli konečně možnost objevovat krásy města - tedy velmi omezené, protože prostě pondělí, ale získali jsme aspoň nějakou základní představu o tom, jak to tu funguje, co máme poblíž a kde koupit tu nejlepší papáju. Report opět přináší Mrož!
Dnes ráno sa mi nechcelo vstať - ale to už je taková klasika. Mal som nejak problém zaspať takže som vstával nevrlý a zlý, ale mrožina si už asi docela zvykla takže mi len po ránu opakovala ako moc ma nenávidí a inak pohoda. Vyrazili sme niekedy okolo tej desiatej, aby sme dnes niečo stihli - ač teda nebol moc dovod. Pondelok je totiž skoro všetko v Patiale zavreté - dohodli sme sa teda, že skúsime veci ako záhrada, obchodné centrum a neďaleko mesta, asi 6 km, má byť hustá fort.
Vyrazili sme na autobusovú zastávku, cestou lemovanou obchodníkmi. V Patiale, keďže je to už pandžáb, hodne frčia zbrane. Jednak tie chladné - i po ulici sa často valia bradatí turbaňáci s mečom za pásom, no i palné - len cestou k autobusáku sme videli dobrých 5 obchodov s muníciou, brokovnicami či loveckými puškami. Military tradícia je tu silná i včera vo vlaku mi priateľský turbaňák vyprával o ich národných hrdinoch a o tom ako cool sikhovia sú. Všetky meče a kudly ktoré sme však v stánkoch videli boli hodne levné fejky, často s vykukujúcim šróbom alebo podobnou prasárnou.
Keďže sme sa hodne obávali židovín u rikšákov, bol bus proste ideál - 10 rupek za cestu k pevnosti za každého, teda defakto zdarma. Bus nám našiel priateľský ind za okienkom čo najprv vybavil asi tri telefonáty a pak sám vybehol a hľadal, takže sme naskočili a adventure šla výborne. Trošku sme sa báli, že cestu spať budeme mať vačší problém nájsť odvoz, ale o tom potom.
Bahadurgarh Fort je hezká, pomerne kompaktná pevnosť (na indické pomery malá, dalo by sa povedať) ktorú si pre seba zabrala polícia Pandžábu. Čo som samozrejme netušil - takže nás najskor pri vstupe zaskočila indka so slabou ingriš melúca niečo o permissions. Čo myslela sme pochopili až pri bráne - kde stál ind s automatom v rukách. Ďalší dvaja za stolom ale zvládali angličtinu na sumtin-sumtin úrovni a tak sa nás jeden ujal a previedol nás v rýchlosti k dostojníckej ubikácii.
Miesto prezerania a fotenia pevnosti sme tak zrazu sedeli oproti starému sikhovi s troma striebornými hviezdami na ramenách a snažili sa o konverzáciu. Nanešťastie jeho angličtina bola skutočne slabučká ("jor ingliš difrent den aurs") a tak to bola konverzácia taková hodne slabá, dostali sme ale vodu i čaj a ten bol fakt dobrý. Najvačšiu radosť generálnemu šéfovi fortu sme spravili tým, že nás mrožina označila za manželov -_- Asi sme mu boli ale sympatický pretože poveril niekoho iného aby nás kompletne previedol - takže sme vyrazili.
V pevnosti sa cvičí asi 500 budúcich policajtov, po dobu jedného mesiaca. Výcvik je zameraný len na streľbu, majú tu teda dve strelnice a miesto tabulí s info o histórii sú tu tabule s nákresom granátu a tak podobne. Náš sprievodca bol veľmi milý, dosť nám toho povedal a snažil sa sem tam i kecať, ale taky moc dobre nerozumel. Ukázal nám mešitu, obe strelnice, starú studňu, výhľadňu a hlavne sikhský chrám kde bol spievajúci guru a jeho pomocník nás pohostil dobrotami. Ponuku na obed sme nakoniec odmietli, už takto nám prišlo, že ich zaťažujeme hodne. Nakoniec sme sa rozlúčili, darovali srdiečko (potešilo!) a chytili rikšáka na cestu do mesta. Za 20 rupek. Wow. Patiálčania asi ešte nezistili, že turistov možu zdierať desaťnásobne viac, alebo sme proste mali šťastie a rikšák bol cool.
Keďže sme mali kultúrny zážitok za sebou, šli sme sproste do nákupáku, pretože ten tu má byť hodne preflákly. Menší než ten v Jaipure, je tam ale povinný Baťa, Levi, Adidas a páru miestnych obchodov včetne obchodu pičičárien za 99rs, pomenovaného dollar store. Na jedlo sme zašli k priateľskému non-veg stánku a mali naše prvé butter chicken v Indii, veľmo dobré a za slušnú cenu. Samozrejme sme neunikli fotečkám a zo desať indov s nami to selfíčko má - dokonca mrožine do rúk strčili i decko, takže ak jej to chýbalo z Rajahstánu, tak nech sa nebojí.
Ďalšou zastávkou boli Baradari Gardens, hezké záhrady s kopou stromov a teda oblastí kde slnko nepálilo jak sviňa. Beztak sme boli spotený a špinavý ako prasatá a beztak to nevadilo aby si nás ďalšia milá grupa neodchytila na hromadné selfíčkovanie. Boli ale príjemní a čo to nám i povedali, takže cajk. I neskor v záhrade sme našli nového kamaráda a rovno ho šupli na facebook. Som zvedavý koľko indov na konci našej návštevy nazbierame!
Keďže ešte bolo času dosť skočili sme trhy, kúpili nejaké šátky a ovoce. Prdel je, že jedno obyčajné červené jabko je vyše 2x drahšie ako stredne veľká papája. Na izbe sme sa pak odhodlali k objednávke skrz telefón a napriek nedorozumeniam o tom kedy to vlastne máme platiť si užili výborné kura. Takže dnešok pohodový. Len má tulenin možno angínu. Punk.
Dnes ráno sa mi nechcelo vstať - ale to už je taková klasika. Mal som nejak problém zaspať takže som vstával nevrlý a zlý, ale mrožina si už asi docela zvykla takže mi len po ránu opakovala ako moc ma nenávidí a inak pohoda. Vyrazili sme niekedy okolo tej desiatej, aby sme dnes niečo stihli - ač teda nebol moc dovod. Pondelok je totiž skoro všetko v Patiale zavreté - dohodli sme sa teda, že skúsime veci ako záhrada, obchodné centrum a neďaleko mesta, asi 6 km, má byť hustá fort.
Vyrazili sme na autobusovú zastávku, cestou lemovanou obchodníkmi. V Patiale, keďže je to už pandžáb, hodne frčia zbrane. Jednak tie chladné - i po ulici sa často valia bradatí turbaňáci s mečom za pásom, no i palné - len cestou k autobusáku sme videli dobrých 5 obchodov s muníciou, brokovnicami či loveckými puškami. Military tradícia je tu silná i včera vo vlaku mi priateľský turbaňák vyprával o ich národných hrdinoch a o tom ako cool sikhovia sú. Všetky meče a kudly ktoré sme však v stánkoch videli boli hodne levné fejky, často s vykukujúcim šróbom alebo podobnou prasárnou.
Keďže sme sa hodne obávali židovín u rikšákov, bol bus proste ideál - 10 rupek za cestu k pevnosti za každého, teda defakto zdarma. Bus nám našiel priateľský ind za okienkom čo najprv vybavil asi tri telefonáty a pak sám vybehol a hľadal, takže sme naskočili a adventure šla výborne. Trošku sme sa báli, že cestu spať budeme mať vačší problém nájsť odvoz, ale o tom potom.
Bahadurgarh Fort je hezká, pomerne kompaktná pevnosť (na indické pomery malá, dalo by sa povedať) ktorú si pre seba zabrala polícia Pandžábu. Čo som samozrejme netušil - takže nás najskor pri vstupe zaskočila indka so slabou ingriš melúca niečo o permissions. Čo myslela sme pochopili až pri bráne - kde stál ind s automatom v rukách. Ďalší dvaja za stolom ale zvládali angličtinu na sumtin-sumtin úrovni a tak sa nás jeden ujal a previedol nás v rýchlosti k dostojníckej ubikácii.
Miesto prezerania a fotenia pevnosti sme tak zrazu sedeli oproti starému sikhovi s troma striebornými hviezdami na ramenách a snažili sa o konverzáciu. Nanešťastie jeho angličtina bola skutočne slabučká ("jor ingliš difrent den aurs") a tak to bola konverzácia taková hodne slabá, dostali sme ale vodu i čaj a ten bol fakt dobrý. Najvačšiu radosť generálnemu šéfovi fortu sme spravili tým, že nás mrožina označila za manželov -_- Asi sme mu boli ale sympatický pretože poveril niekoho iného aby nás kompletne previedol - takže sme vyrazili.
V pevnosti sa cvičí asi 500 budúcich policajtov, po dobu jedného mesiaca. Výcvik je zameraný len na streľbu, majú tu teda dve strelnice a miesto tabulí s info o histórii sú tu tabule s nákresom granátu a tak podobne. Náš sprievodca bol veľmi milý, dosť nám toho povedal a snažil sa sem tam i kecať, ale taky moc dobre nerozumel. Ukázal nám mešitu, obe strelnice, starú studňu, výhľadňu a hlavne sikhský chrám kde bol spievajúci guru a jeho pomocník nás pohostil dobrotami. Ponuku na obed sme nakoniec odmietli, už takto nám prišlo, že ich zaťažujeme hodne. Nakoniec sme sa rozlúčili, darovali srdiečko (potešilo!) a chytili rikšáka na cestu do mesta. Za 20 rupek. Wow. Patiálčania asi ešte nezistili, že turistov možu zdierať desaťnásobne viac, alebo sme proste mali šťastie a rikšák bol cool.
Keďže sme mali kultúrny zážitok za sebou, šli sme sproste do nákupáku, pretože ten tu má byť hodne preflákly. Menší než ten v Jaipure, je tam ale povinný Baťa, Levi, Adidas a páru miestnych obchodov včetne obchodu pičičárien za 99rs, pomenovaného dollar store. Na jedlo sme zašli k priateľskému non-veg stánku a mali naše prvé butter chicken v Indii, veľmo dobré a za slušnú cenu. Samozrejme sme neunikli fotečkám a zo desať indov s nami to selfíčko má - dokonca mrožine do rúk strčili i decko, takže ak jej to chýbalo z Rajahstánu, tak nech sa nebojí.
Ďalšou zastávkou boli Baradari Gardens, hezké záhrady s kopou stromov a teda oblastí kde slnko nepálilo jak sviňa. Beztak sme boli spotený a špinavý ako prasatá a beztak to nevadilo aby si nás ďalšia milá grupa neodchytila na hromadné selfíčkovanie. Boli ale príjemní a čo to nám i povedali, takže cajk. I neskor v záhrade sme našli nového kamaráda a rovno ho šupli na facebook. Som zvedavý koľko indov na konci našej návštevy nazbierame!
Keďže ešte bolo času dosť skočili sme trhy, kúpili nejaké šátky a ovoce. Prdel je, že jedno obyčajné červené jabko je vyše 2x drahšie ako stredne veľká papája. Na izbe sme sa pak odhodlali k objednávke skrz telefón a napriek nedorozumeniam o tom kedy to vlastne máme platiť si užili výborné kura. Takže dnešok pohodový. Len má tulenin možno angínu. Punk.
Žádné komentáře:
Okomentovat