A je to tu... I když jsem včera pomalu děkovala všem bohům, že už to budeme mít brzo za sebou, jisté části mého já se odsud samozřejmě vůbec nechce. Ještě bych tu klidně pár dnů byla, jen bych se asi vydala na výlet někam úplně jinam, protože od příjezdu do slavného Amritsaru nás prostě provází šílená smůla. I tak si ale myslím, že to celé stálo za to a neměnila bych. Už je prostě jen čas jet domů, protože jsme z té nálože "zážitků" prostě vyčerpaní jak fyzicky, tak psychicky :) Náš poslední den vám sepsal herr Mrož.
Náš čas v Indii sa uchýlil ku koncu a trošku si hovorím, že už i bolo načase. Niežeby som nemal Indiu a Indov rád, ale Amritsar je miestami skurvené mesto a všetko to špatné z celej Indie sa tu koncentruje do jedného, nepríjemného zhluku. A keďže sme za dnešok až tak veľa nestihli, budem, podobne ako mrožina včera, spíše hejtiť, než reportiť.
Ráno začalo najhoršie ako mohlo, teda pre mňa. Teplota že som nevládal stáť na nohách, bolesť hlavy, no idylka. Statočná mrožina mi zabehla po lieky, banány a sušenky a svete čuduj sa, indické prášky zabrali a ja sa niekedy okolo jedenástej dostal von. Na pláne bolo múzeum, takže sme chytili rikšáka a vyrazili tam. Čož je jedna z prvých vecí na čo sa dá nadávať - indická premávka. Cestné pruhy tu jednoducho nefungujú ako v civilizovanej krajine a každý jazdí ako sa mu chce. Takže kľudne v štvorprúdovke si to vezme niekto do protismeru, pretože sa mu zrovna chce a príde mu to ako fajn nápad. Čož pak znamená, že vznikajú zápchy, kde pak každý len trúbi a čaká, že to tým vyrieši. Genius.
Múzeum ale bolo fajn. Vstupné niečo okolo 8kč za oboch a okrem kopy obrazov a zbraní tam boli i figurínové výjavy z minulosti maharádži Ranjita Singh, často v životnej veľkosti včetne ťavátorov, koní a delostrelectva. Sikhom proste oslavovanie Sikhov fakt ide a baví ich to asi rovnako ako turbanománia. Hešteg turbanswag.
Na mape sme mali označenú prej i naprosto legendárnu restauraci s kuraťom a rybou, takže sme sa tam vybrali, cestu nám ale zahradili plamene a scénka ako z filmu. Horiace auto a indi zúfalo hasiaci plamene jedným slabým prúdom vody. Chvíľku sme váhali či tam budeme stáť ak by to náhodou buchlo, no dorazili hasiči a pokropili to silnejším prúdom, takže po chvíľke boli plamene uhasené. Beztak však prdel, človek nevidí každý deň. Pokračovali sme v ceste a úspenšne sme tam doťapkali a rybu si dali.
Mno, slávne meno možno majú, ale lepšiu rybu sme dostali od týpka v rupnagar čo to vyťahoval z bedne s kusami špinavého ľadu a náhodne sekal na drevenom klátiku. Presolené a posypané nejakým hodne divným kekelokorením, navyše to boli len kúsky ryby bez omáčky či čohokoľvek ďalšieho, za (na indiu) vysokú cenu. Hodne tiež pobavili plastové lagírky, teda prikrývky na stoloch, aby im hostia nepokydali ich krásne obrusy. V reštike čo sa tvári buržó je to hodne na smiech :D
Jedlo je ostatne ďalšia vec ktorá sa tu dá vytknúť - v Indii je jedlo všeobecne levné a keď človek platí viac tak čaká že kvalita bude prvotriedna. Trebárs v Delhi sme vysolili v hipstr village hrozné sumy, no to žrádlo bolo boží. Tu v Amritsar ani lepšia reštika a teda vysoké ceny neznamenajú kvalitu. Ako tu všetci žerú svoje dhaby a thali tak nič iné zjavne nepodporujú a prasia to. Naprosto nezmyselné je tu tiež sypanie jedál čo najnechutnejším insta korením, niečo ako u nás vegeta ale asi tak dva krát nechutné. V krajine kde kardamon a iné super korenia stoja pár šupov a jedlá by mohli dochucovať tým mi to príde divné. Ale indi to zjavne zbožňujú, dokonca i kiwi vám posypú naprostým kekelom čo sa nehodí k ničomu.
Boli sme rozhodnutý rozflákať zbytok rupiek, takže sme chytili ďalší odvoz a hodili sa ku Cafe Oz, čo našla mrožina ako super miesto na kafe. Po chvíľke hľadania, keďže rikšák nevedel kde to je, sme miesto navštívili a moje srdce zaplesalo - na lístku bol flat white!! Oh bohovia, skutočný flat white v Indii?! Nádej však bola vzápatí utopená - to čo priniesli smrdelo ako starý instant a chutilo ešte horšie. Netuším čo to bolo, či nejaké prepálené presíčko zaliate horou mlieka, alebo fakt kekel instant, ale nemal som šancu dopiť to ako to bolo odporné.
Ďalší odvoz čo sme chytili nám hneď povedal že nás vezme kam chceme a kľudne za 100 rs, aby hneď na to zistil že netuší kde to je a reagoval až na "near golden temple" vykrikovaním "GOLDEN TEMPLE! GOLDEN TEMPLE!" a požadoval 200, i keď povodne miesto bolo ešte ďalej. Čož už, kývli sme na to a hodili sa k templu, doťapkali na hotel aby sme si vyzdvihli pokrývky hláv a vrátili sa s nimi k večernému golden temple. Jo, je hezký, jo okolie je hezké, všetko super a dali si s tým hodne práce. Je len skoro nemožné dostať sa do samotného centra, teda toho čo je uprostred jazera, keďže tam je vždy fronta cez celý most, odhadom tak 2000 ľudí ak nie viac a to človek vystáť nechce. Spravili sme si kopu fotečiek, nechali sa vyfotiť kopou indov a naposledy si prešli uličku s trhovníkmi k hotelu. Nakoniec teda deň nie tak špatný ako mohol byť, ale jedlo malinko sklamanie. A zajtra domov. Už sa neviem dočkať na svoj flat white a stejky...
Náš čas v Indii sa uchýlil ku koncu a trošku si hovorím, že už i bolo načase. Niežeby som nemal Indiu a Indov rád, ale Amritsar je miestami skurvené mesto a všetko to špatné z celej Indie sa tu koncentruje do jedného, nepríjemného zhluku. A keďže sme za dnešok až tak veľa nestihli, budem, podobne ako mrožina včera, spíše hejtiť, než reportiť.
Ráno začalo najhoršie ako mohlo, teda pre mňa. Teplota že som nevládal stáť na nohách, bolesť hlavy, no idylka. Statočná mrožina mi zabehla po lieky, banány a sušenky a svete čuduj sa, indické prášky zabrali a ja sa niekedy okolo jedenástej dostal von. Na pláne bolo múzeum, takže sme chytili rikšáka a vyrazili tam. Čož je jedna z prvých vecí na čo sa dá nadávať - indická premávka. Cestné pruhy tu jednoducho nefungujú ako v civilizovanej krajine a každý jazdí ako sa mu chce. Takže kľudne v štvorprúdovke si to vezme niekto do protismeru, pretože sa mu zrovna chce a príde mu to ako fajn nápad. Čož pak znamená, že vznikajú zápchy, kde pak každý len trúbi a čaká, že to tým vyrieši. Genius.
Múzeum ale bolo fajn. Vstupné niečo okolo 8kč za oboch a okrem kopy obrazov a zbraní tam boli i figurínové výjavy z minulosti maharádži Ranjita Singh, často v životnej veľkosti včetne ťavátorov, koní a delostrelectva. Sikhom proste oslavovanie Sikhov fakt ide a baví ich to asi rovnako ako turbanománia. Hešteg turbanswag.
Na mape sme mali označenú prej i naprosto legendárnu restauraci s kuraťom a rybou, takže sme sa tam vybrali, cestu nám ale zahradili plamene a scénka ako z filmu. Horiace auto a indi zúfalo hasiaci plamene jedným slabým prúdom vody. Chvíľku sme váhali či tam budeme stáť ak by to náhodou buchlo, no dorazili hasiči a pokropili to silnejším prúdom, takže po chvíľke boli plamene uhasené. Beztak však prdel, človek nevidí každý deň. Pokračovali sme v ceste a úspenšne sme tam doťapkali a rybu si dali.
Mno, slávne meno možno majú, ale lepšiu rybu sme dostali od týpka v rupnagar čo to vyťahoval z bedne s kusami špinavého ľadu a náhodne sekal na drevenom klátiku. Presolené a posypané nejakým hodne divným kekelokorením, navyše to boli len kúsky ryby bez omáčky či čohokoľvek ďalšieho, za (na indiu) vysokú cenu. Hodne tiež pobavili plastové lagírky, teda prikrývky na stoloch, aby im hostia nepokydali ich krásne obrusy. V reštike čo sa tvári buržó je to hodne na smiech :D
Jedlo je ostatne ďalšia vec ktorá sa tu dá vytknúť - v Indii je jedlo všeobecne levné a keď človek platí viac tak čaká že kvalita bude prvotriedna. Trebárs v Delhi sme vysolili v hipstr village hrozné sumy, no to žrádlo bolo boží. Tu v Amritsar ani lepšia reštika a teda vysoké ceny neznamenajú kvalitu. Ako tu všetci žerú svoje dhaby a thali tak nič iné zjavne nepodporujú a prasia to. Naprosto nezmyselné je tu tiež sypanie jedál čo najnechutnejším insta korením, niečo ako u nás vegeta ale asi tak dva krát nechutné. V krajine kde kardamon a iné super korenia stoja pár šupov a jedlá by mohli dochucovať tým mi to príde divné. Ale indi to zjavne zbožňujú, dokonca i kiwi vám posypú naprostým kekelom čo sa nehodí k ničomu.
Boli sme rozhodnutý rozflákať zbytok rupiek, takže sme chytili ďalší odvoz a hodili sa ku Cafe Oz, čo našla mrožina ako super miesto na kafe. Po chvíľke hľadania, keďže rikšák nevedel kde to je, sme miesto navštívili a moje srdce zaplesalo - na lístku bol flat white!! Oh bohovia, skutočný flat white v Indii?! Nádej však bola vzápatí utopená - to čo priniesli smrdelo ako starý instant a chutilo ešte horšie. Netuším čo to bolo, či nejaké prepálené presíčko zaliate horou mlieka, alebo fakt kekel instant, ale nemal som šancu dopiť to ako to bolo odporné.
Ďalší odvoz čo sme chytili nám hneď povedal že nás vezme kam chceme a kľudne za 100 rs, aby hneď na to zistil že netuší kde to je a reagoval až na "near golden temple" vykrikovaním "GOLDEN TEMPLE! GOLDEN TEMPLE!" a požadoval 200, i keď povodne miesto bolo ešte ďalej. Čož už, kývli sme na to a hodili sa k templu, doťapkali na hotel aby sme si vyzdvihli pokrývky hláv a vrátili sa s nimi k večernému golden temple. Jo, je hezký, jo okolie je hezké, všetko super a dali si s tým hodne práce. Je len skoro nemožné dostať sa do samotného centra, teda toho čo je uprostred jazera, keďže tam je vždy fronta cez celý most, odhadom tak 2000 ľudí ak nie viac a to človek vystáť nechce. Spravili sme si kopu fotečiek, nechali sa vyfotiť kopou indov a naposledy si prešli uličku s trhovníkmi k hotelu. Nakoniec teda deň nie tak špatný ako mohol byť, ale jedlo malinko sklamanie. A zajtra domov. Už sa neviem dočkať na svoj flat white a stejky...
Žádné komentáře:
Okomentovat